Jeden z kláštorov baziliánov sídli v centre istého slovenského mesta na východe Slovenska. V kláštore ma privítal jeho predstavený a ako správny bazilián ma vzal do kaplnky s množstvom lavíc a krásnym rozpisom ikon na všetkých stenách. Keď sme vošli dnu, pozdvihol ruku smerom k laviciam a zvolal pevným hlasom, nesúcim sa krásou priestoru, v ktorom sme sa nachádzali: „Tu sa modlia baziliáni.“
Neskôr som zistil, že plurál „baziliáni“ zahŕňal okrem predstaveného ešte jedného rádového obyvateľa tohto kláštora. Najstarší kresťanský rád, založený Bazilom Veľkým, ktorý bol inšpiráciou dokonca aj pre Benedikta z Nursie pri zostavovaní jeho pravidiel, tu pozostával len z dvoch mužov, ktorým hlavy zdobil nejeden sivý vlas. Na otázku, prečo absentujú mladší baziliáni, som dostal nepriamu odpoveď: „Keď k nám prídu novici, súčasťou našej formácie je sledovať ich nedostatky a raz do týždňa ich spísané odovzdať potenciálnemu bratovi.“
„Sledovať nedostatky? To je teda formácia!“ pomyslel som si. Skôr by mali hľadať to pozitívne. Ostýchavý novic by tak cítil prijatie a oni sami by svoje oko cvičili v dôležitej a neľahkej disciplíne – v hľadaní dobra a krásy medzi množstvom omylov a nedostatkov, ktoré sa našim očiam všade lacno ponúkajú. V ryžovaní zlata medzi haldou štrku. V hľadaní Krista v uliciach korzujúcich nedokonalým človekom.
Celú túto návštevu baziliánov mi pripomenula podobná skúsenosť. Nedávnu sobotu som mal podobný zážitok. Moja manželka išla na celodenný seminár o „jazyku cností“, zatiaľ čo ja som tento deň strávil na konferencii s troma igumenmi (predstavenými) pravoslávnych kláštorov kdesi v gréckych horách.
Zatiaľ čo sa ona učila, ako viesť študentov k cnostiam precízne vyberanými slovami, pozitívnym jazykom zvýrazňujúcim cnosť, ja som počúval starých bradatých mužov rozprávať o liečivom účinku nemilosrdnej kritiky. Pardon – o milosrdnom účinku kritiky.
„V deň, keď sme sa stali mníchmi, sme sa rozhodli pre smrť,“ povedal jeden z predstavených mníchov, celý zahalený do čierneho podriasnika. „A toto tmavé oblečenie nie je ničím iným ako našou rakvou.“ „A naše správanie, ak je správne, musí pripomínať mŕtveho človeka,“ dodal igumen Palamás z monastiera Panagía Kallípetra v gréckej Verii.
Ako mladý chlapec s vysokoškolským diplomom v ruke prišiel z londýnskeho ruchu na posvätnú horu Athos. Na diplom sa nikto nechcel pozrieť, radšej v jeho rukách videli modlitebný povrázok. Namiesto gratulácií a povzbudení dostal iba kritiku. On, ktorý vzdelaním predbehol mnohých, bol zrazu „dobrý na absolútne nič“. Formácia uzdravujúcej kritiky mi nápadne pripomenula slová slovenského baziliána úpenlivo hľadajúceho smietky v oku nádejných novicov.
Zatiaľ čo moja manželka na seminári počúvala o miernosti, trpezlivosti, láskavosti, dobrosrdečnosti, zhovievavosti a ústretovosti, ja som počúval o askéze a umieraní. Ona zdobila svet tými najkrajšími ozdobami – čnosťami, oni ho pochovávali.
„Dnes, keď prídu k nám do kláštora mladí chlapci a ja na nich nakričím, hneď utekajú do svojej cely a tam so slzami v očiach volajú svojim rodičom. Rodičia ich prídu navštíviť, a keď uvidia, aké sú ich deti bledé, onedlho sa vrátia s hrncami a plechmi koláčov a duseného mäsa. Ako sa však takto dostanú k svätosti?
Novici ma žiadajú, aby mohli chodiť z kláštora na kávu či na obed do reštaurácie, alebo sa ma pýtajú, prečo musia prerušovať svoj telu prospešný spánok a vstávať na liturgiu o tretej hodine v noci. ‚Boh už o ôsmej ráno nepočuje?‘ padajú poznámky od unavených mužov, ktorí neradi vstávajú zavčasu.
Ale mníchom sa človek nestane tým, že sa oblečie do podriasnika a nechá si narásť dlhú bradu. Iba ak ubije sebazáporom svoje ja, stáva sa mníchom. ‚Ak zomrieš skôr, ako zomrieš, nezomrieš, keď zomrieš,‘ vyryl ktosi na hore Athos do steny kláštora.
A kritika je jediným liekom nato, aby si sa vyliečil zo závislosti na pochvale druhých ľudí. Abstinenčné príznaky sa dajú zniesť iba v spoločnosti Krista a to je cieľom formácie východných kláštorov. Dá sa pochopiť, že človek, ktorý je neustále vystavený kritike, po chvále a pohladení vyhladovaný, dokáže nájsť pohladenie nie v človeku, ale v Bohu, ktorý mu musí byť ponúknutý ako protiliek. Je to strmá a pre mnoho ľudí neschodná cesta k vyslobodeniu zo zajatia zaoberania sa myšlienkami na to, čo si o ňom myslia druhí. Abstinencia od pochvál druhých ľudí.“
Odchádzajúc zo stretnutia som nevedel prijať myšlienku, že by nás Boh stvoril, aby nás vystavil toľkému utrpeniu – že by nás stvoril do takého krásneho sveta, obdaril nás toľkou krásou a povedal nám, že jedine ak sa ich vzdáme, budeme spasení. Veď nie je nič ľahšie ako kritizovať druhých. Kritizujeme svoje deti, manželov, v novinách čítame kritiku politikov. Kritizujeme svojich rodičov, známych, priateľov. V ničom nie je človek taký dobrý ako v kritizovaní druhého. Nemala by to byť Cirkev, ktorá premieňa nedokonalý svet okolo nás na Božie dielo, ktoré Boh stvoril a povedal: „A bolo to veľmi dobré“?
Po prednáškach všetkých troch majstrov kritiky a poslušnosti som sa za nimi nakrátko zastavil. Po krátkom rozhovore som ich poprosil o požehnanie. Namiesto toho, aby nado mnou zdvihli ruku a urobili kríž, jeden z nich sa opýtal na moje meno. Potom sa hlboko, až k zemi, sklonil a pobozkal mi ruku.
Toto požehnanie nebolo gestom asketického, umŕtveného, od vášní vyschnutého bezcitného starca, ale láskavým prejavom pokory. Prečo sa tento mních predo mnou tak ponížil?
Jednu z odpovedí som našiel v Dostojevského Bratoch Karamazovovcoch. Starec Zosima, mních a svätý muž, sa takisto poklonil a pobozkal ruku Dmitrijovi Karamazovovi, mužovi pochybného charakteru a slabej viery. Toto gesto vyrušilo všetkých prítomných. A keď sa starca Zosimu opýtal jeho brat Aljoša na dôvod tohto skutku, starec odpovedal: „Neklaňal som sa jemu, ale utrpeniu, ktoré tohto človeka ešte čaká.“
