Keď ako kresťania počujeme slovo ego alebo egocentrizmus, začne nám blikať červená kontrolka. Sme naučení, že kresťanstvo znamená menej ega, menej seba, menej hovoriť o tom, čo chcem ja, a viac rozmýšľať o tom, ako by sme pomohli druhým, uprednostnili blížneho a tak oslávili Boha. Niežeby nás tento reflex neťahal principiálne správnym smerom, keďže pod vplyvom hriechu naše egá neraz narastajú do gigantických rozmerov, aj keď často skryto pod pláštikom falošnej pokory.
Zároveň môže byť problémom niektorých z nás, že ešte pred tým, ako sme skutočne našli seba, rozhodli sme sa vzdať sa svojich túžob a pocitov v domnení, že tým nasledujeme Ježiša. Veď jeho cesta je cestou kríža a vzdania sa svojej vôle v prospech vôle Otca. Myslíme si, že bojujeme proti egocentrizmu, a pritom sme ešte ani neobjavili, akým darom sú naše pocity, túžby a vášne.
Niežeby ku kresťanskej spiritualite nepatrila askéza a sebaovládanie, ale možno pred tým, ako budeme stavať kupolu baziliky nášho duchovného života, by sme mali položiť pevné základy ľudskosti. „Milosť predpokladá prirodzenosť,“ hovorí veľký svätec a učiteľ Cirkvi Tomáš Akvinský.
Nielen vo svojom vlastnom živote, ale aj okolo seba pozorujem, že niekedy sme ešte ani poriadne nedokončili nosné steny zdravého vzťahu k sebe, ale už by sme chceli maľovať fresky mystiky. Preto občas môže viac pomôcť sedenie u psychológa či prečítanie knihy o tom, ako efektívnejšie komunikovať so svojím partnerom, než novéna odovzdanosti alebo ďalší ruženec.
Tým, samozrejme, nijak nechcem umenšovať silu a dôležitosť modlitby, iba upriamiť pozornosť na to, že človek nie je len duch, ale jednota ducha, duše a tela. Ako dobrý správcovia teda potrebujeme rozvíjať nielen poznanie a aktivitu v oblasti spirituality, ale aj v oblasti psychológie či fungovania nášho organizmu.
Preto sa chcem dnes s vami podeliť o jednu techniku efektívnej komunikácie, ktorá môže byť nápomocná vo vzťahoch v našich rodinách. Ide o takzvaný I-messaging a okrem názvu to nemá nič spoločné so správami medzi zariadeniami značky Apple, aj keď pre tých, čo vlastnia iPhone, to môže byť pekná pripomienka toho, o čom budeme hovoriť.
Ak by sme chceli tento názov preložiť do slovenčiny, bolo by to niečo ako Ja-komunikácia. Podstatou tejto techniky je sústrediť sa na komunikáciu vlastných pocitov vzhľadom na danú situáciu. Byť viac zameraný na seba ako na druhého, čo môže paradoxne znamenať viac ho milovať.
Namiesto toho, aby sme vynadali partnerovi, že je na toalete strašne dlho a že tam určite opäť používa mobil, povieme: „Veľmi potrebujem ísť na WC, môžem, prosím?“, prípadne: „Som frustrovaný z toho, keď sa často stáva, že potrebujem ísť na toaletu a niekto tam sedí.“ Nehovorím v prvom rade o tom, čo sa odohráva okolo mňa, neopisujem realitu, ale vyjadrujem, čo sa odohráva vo mne. Nehľadám vinníka, ale komunikujem svoju potrebu a svoje emócie.
Výhodou toho, keď presmerujeme komunikáciu z oblasti argumentov do oblasti pocitov, je, že o faktoch sa môžeme hádať a nesúhlasiť s ich interpretáciou, kým popierať to, ako sa druhý človek cíti, je očividná hlúposť.
Keď niekto pri hádke povie: „Ty po sebe nikdy neupraceš maslo späť do chladničky!“, je ľahké povedať niečo ako: „Nikdy? Tak napríklad minulú sobotu som upratal nielen maslo, ale aj mlieko, ktoré si nechala vonku ty!“ Ale keď zaznie: „Naozaj ma hnevá, keď niekto necháva maslo na stole a odíde z domu,“ len ťažko na to niekto môže povedať: „To ťa nemôže tak veľmi hnevať. Toto určite necítiš.“
Druhým krokom tejto techniky je prejsť z komunikácie negatívnych emócií do formulácií, ktoré majú pozitívnejší náboj. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že niektoré emócie sú dobré a iné sú zlé, a máme ich preto potláčať. Nielen radosť, ale aj strach, hnev a smútok sú v živote človeka nevyhnutné a nesú nám posolstvo o tom, čo sa odohráva v našom vnútri – v tomto zmysle sú všetky emócie dobré, lebo odhaľujú pravdu o tom, čo sa v nás odohráva.
V napätej medziľudskej komunikácii však môže pomôcť, keď nepovieme: „Som naozaj smutná, keď sme poriadne spolu iba jeden večer do týždňa a ostatné pracuješ,“ ale otočíme to pozitívne na niečo ako: „Veľmi by ma potešilo, ak by sme si na seba našli taký poriadny čas nielen raz, ale povedzme tri razy do týždňa.“
Existujú teda tri rôzne varianty, ktorými môžeme vyjadriť tú istú vec. Prvá, najnižšia forma je negatívny opis faktov alebo priamo obvinenie:
„Ty si po sebe fakt nikdy neumývaš riady.“
Druhý stupeň je zamerať sa nie na druhého, ale na seba a vyjadrenie svojej emócie:
„Naozaj ma hnevá, keď zakaždým, keď prídem domov, nájdem na stole špinavé riady.“
Tretí stupeň znamená zamerať sa nielen na svoje prežívanie, ale interpretovať ho vo forme pozitívnej túžby:
„Veľmi by ma potešilo, keby som prišiel domov a našiel tu uprataný stôl bez špinavých riadov.“
V tomto zmysle by som povedal, že niekedy v našich vzťahoch a osobitne pri konfliktoch chýba viac toho zamerania na ja pred tým, ako ukážeme prstom na ty. A presne v tomto zmysle vám aj sebe prajem trošku viac egocentrizmu, ktorý nám môže pomôcť v medziľudských vzťahoch.
Samozrejme, nejde o žiadnu čarovnú paličku, vďaka ktorej sa už nebudeme hádať. Ide skôr o to naučiť sa hádať efektívnejšie a menej bolestivo. A tak ako pri hre na klavíri, futbalovom výkone či každej inej technike nemôžeme očakávať, že sa nám to podarí dokonale na prvý, druhý či dvadsiaty raz. Niekedy však treba začať.
