Keď dnes v chrámoch znejú starobylé melódie, málokto si uvedomí, že mnohé z nich pochádzajú z pera jedného výnimočného muža – svätého Jozefa Hymnografa. V kalendári Gréckokatolíckej cirkvi figuruje 4. apríla.
Jozef sa narodil na Sicílii okolo roku 810 v rodine, ktorá musela pre vpády barbarov utiecť na Peloponéz. V pätnástich rokoch sa rozhodol zasvätiť život Bohu a vstúpil do kláštora v Solúne.
Život v kláštore mu dal všetko, čo ho napĺňalo – modlitbu, prácu a pokoj. Okolo roku 840 ho solúnsky biskup vysvätil za hieromnícha (mnícha kňaza). No jeho cesta sa neskončila za múrmi cely. Keď ho objavil svätý Gregor Dekapolita, odviedol ho do Konštantínopolu, kde sa obaja postavili proti obrazoborcom, teda tým, čo chceli odstrániť uctievanie ikon.
V roku 841 dostal Jozef dôležitú úlohu: vycestovať do Ríma a požiadať pápeža Leva III. o pomoc. Lenže cesta sa zvrtla – Jozefa zajali piráti a predali ho ako otroka na Krétu. V otroctve sa Jozefovi zjavil svätý Mikuláš a požiadal ho, aby spieval v Božom mene. Oznámil mu aj smrť cisára i to, že prenasledovanie sa skončí. Jozef sa konečne mohol vrátiť do Konštantínopolu.
Podľa inej verzie príbehu odišiel Jozef po oslobodení do Ríma, kde ho privítali s veľkými poctami, a až potom sa vrátil do Konštantínopolu.
Po návrate sa pustil do toho, čo vedel najlepšie – skladanie hymnov. Keď sa mu zjavil apoštol Bartolomej a požehnal jeho talent, Jozef pochopil, že jeho poslaním je písať hymny.
Neskôr prišla ďalšia vlna obrazoborectva, ďalšie vyhnanstvo, ďalšie skúšky. No nič ho nezastavilo. Vrátil sa a až do svojej smrti v roku 886 sa stal správcom chrámového pokladu v Chráme Hagia Sofia a spovedníkom konštantínopolského duchovenstva.
Jozef Hymnograf bol viac než len básnik či skladateľ. Bol mužom, ktorý pochopil silu slova a melódie, ale aj spevom, ktorý prekonáva hranice času.
