Aby ste vzlietli s padákovým klzákom, môžete využiť jeden z viacerých spôsobov. Najbláznivejší je taký, že si napríklad z koša balóna alebo z vysokého mosta spustíte otvorený padák pod seba a potom po hlave skočíte pred jeho nábežnú hranu a dúfate, že všetko dopadne tak, ako ste si to naplánovali. Potom je tu ešte možnosť, že vás do výšky vytiahne dlhočizné tenké lanko, ktoré sa buď navíja na nejaký navíjací bubon, alebo sa z toho bubna odvíja. Ten bubon je na korbe auta alebo na palube pohybujúcej sa lode. a potom je tu ešte ten najstarší a najobľúbenejší. Na strmej lúčke niekde vysoko nad údolím si rozložíte padák, v pokoji si všetko skontrolujete a pri miernom vetríku presne smerom do tváre ho potiahnete, on sa dvihne nad vašu hlavu a po pár krokoch sa už vznášate.
Nuž a na tú lúčku, ktorá by mala byť aspoň 300 metrov nad rovinami, čo sú pod ňou, dá sa vyviezť alebo vyšliapať pešo. Ak mám čas, rád sa na to dávam. Moje padáky sú vždy XL veľkosti, takže aj sedačka, v ktorej počas letu letím, je XL a aj záchranný padák je XL. Keďže aj ja som trošku viac, ako by som chcel, XL, teda aby som upokojil vedenie tejto krajiny, som, samozrejme, XY, no zároveň aj XL.
S tým prvým označením som stotožnený a s tým druhým najmä v oblasti brucha nie až tak veľmi. Skrátka, môj ruksak je z týchto dôvodov dosť veľký a niekedy váži aj vyše 20 kíl. Nad touto váhou by sa, samozrejme, ktorýkoľvek tatranský nosič – čo nosič, ale aj každá nosička – iba blahosklonne pousmiali. Ale na mňa nosičského amatéra je to dosť. Zvlášť, keď celková váha, ktorú nesú moje podrážky, je v zime aj okolo 140 kíl.
Je to úplne iná turistika. Moje tempo s padákom na chrbte je pomalšie. Každý krok je účelný a vyberám si na chodníčku miesta, kam položím chodidlo. Úplne ináč sa napínajú svaly na nohách a chrbte, ako keď si vykračujete len tak naľahko. Je to zvláštne oslobodzujúca drina. Keď cestou na Sľubicu kdesi v polovici „zaštandujem“ a zhodím si na chvíľu ruksak z ramien, parí sa zo mňa ako v čiernobielych starých filmoch z ťažného koňa vlečúceho storočný strom.
Mám rád tú rozvážnu chôdzu. To opatrné našľapovanie a hru s rovnováhou. Stráženie si dychu a tepu. Verte, keď už prvé padáky krúžia nad hlavou vystupujúceho, adrenalín vie konať divy a vedome treba brzdiť. No a potom hore, na mieste vzletov, milá partia priateľov a priateliek s rovnakými spotenými fľakmi na chrbte. My starší sa rýchlo prezliekame do suchého, tí mladší len tak do pol pása s tričkami po kriačikoch. Výstup, to sú pekné necelé dve hodiny, pre vychutnávanie si ticha v sebe.
Včera ma dobehol priateľ, ktorý rozpráva úžasné príbehy. Má už čosi odžité a je so svojimi troma dospelými dcérami ako taký kráľ. V istom veku už rozprávame o svojom živote, snoch a potrebách presnými slovami a nepotrebujem nič prikrášľovať ani špatiť. Slová bývajú aj kruté, niekedy až trochu hrubé, ale aj nežné a zasnené. Je v nich určite omnoho viac múdrosti, než v nich bolo pred 20 rokmi. A menej, než bude v mlčaní starcov. Sú aj pokornejšie a chápajúcejšie. Aj láska je v nich skrytá iným spôsobom. Často o nej hovoríme s kamarátmi v tej medzere medzi slovami, to ako sa náhle vynorí nejaká spomienka.
Prečo píšem o jednom banálnom výstupe na horu? Veď ich už boli stovky. Lebo keď som začul jeho kroky za chrbtom, tešil som sa, či sa udeje znova ten zázrak. A ako vždy, dostavil sa a nesklamal. Ľudské slovo v rozhovore totiž skracuje dĺžky. Týmto smerom Einstein asi neuvažoval, ale kto kráčal niekedy po horách, pozná teóriu chodníkovej relativity.
Zahĺbili sme sa do rozhovoru a ani neviem ako, ale popri politike (to sme podvedome skoro bežali), morálke, výkonoch iných pilotov a pilotiek a – vyznávam pokorne – aj trošku dievčatách a ženách, sme boli zrazu na vrchole. Čo inokedy už veľmi túžobne očakávam, teda to, kedy konečne príde ten bod, z ktorého sa už nedá ísť vyššie, teraz mi bolo náhle aj trochu ľúto. Ešte by som pokojne hádam aj 100 výškových metrov kráčal v milom chlapskom rozhovore.
Neprestávajme rozprávať, keď je to potrebné. Aj v unavených manželstvách. Aj vo vyhoretých kňazstvách. Ubíjajúco stereotypných zasväteniach. Stagnujúcich pracovných pozíciách. Pri posteli ťažko chorých s nekonečnými nocami. Zdanlivo toxických vzťahoch, lebo na ich otravu je možno posledným protijedom úprimné slovo.
Aj v Cirkvi. Hovorme aj o ťažkých témach. V pastierskych listoch. Pred kostolom po svätej omši to nemusia byť len zdvorilostné frázy či jemné klebetenie. Pekné rozhovory skracujú tŕnisté cesty trpiacich. A čo je pre nás pilotov a pilotky na tom najkrajšie, je to, že na vrchole nečaká už len otočka smerom k zostupu – schádzaniu, čo je pre kolená niekedy také bolestivé, ale, naopak, tam pod vrcholom sa rozťahujú krídla a vzlietava sa ešte kamsi vyššie a ďalej. Myslím, že je to celkom pekná metafora kresťanského chápania života.
