Potom odtiaľ odišiel a prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil. (Mk 6,1-6)
Tak v cirkevných, ako v politických či umeleckých kruhoch opakovane zaznieva povzdych, ako Slovensku chýbajú osobnosti. „A keď sa niekto významný nebodaj objaví, robíme všetko, aby sme ho zničili,“ a „vážime si ich až po smrti,“ znie občasný kontrapunkt. Ako vidno, nie je to len slovenská špecialita. Aj nazaretská, galilejská, všeobecná. To isté postihlo aj najväčšiu osobnosť, samotného Božieho Syna. Nám bežným smrteľníkov hrozí, že sa aj my pridáme na stranu tých, čo likvidujú prorokov.
Učeníkov Ježiš priviedol na miesta, kde v tichu dlhých rokov skrytého života určite prežil veľa silných chvíľ intímneho spojenia s Otcom, obdivu prírody, láskou naplneného života Svätej rodiny. Nebol to len návrat na miesta spomienok. Učeníci sa stávali jeho priateľmi a chcel ich voviesť do hlbokých zákutí svojho vnútra. Trávili tu viacero dní, až kým prišla sobota.
Tu sa Ježišových rodákov právom zmocnil úžas a celkom správne si položili otázku: Odkiaľ to ich príbuzný a dobrý známy má? To nám prezrádza, že Ježiš v rokoch skrytého života svoj božský vnútorný život intenzívne vkladal do jednoduchých každodenných vonkajších prejavov. Že aj on kráčal „malou cestou“ svätice z Lisieux. Preto si až teraz uvedomili, koho to vlastne mali medzi sebou.
Ježišova múdrosť a moc presahovali ľudské možnosti. Namiesto obdivu a zmeny názoru začali Nazaretčania hľadať dôvody, ako ho stiahnuť späť na svoju úroveň. Kde človek neprijíma Boha ako Boha, tam je aj všemohúci Boh dobrovoľne bezmocný prejaviť sa ako Boh. Počiatočný obdiv sa zmenil na pohoršovanie sa a pohoršovanie sa na nenávisť. Namiesto prijatia toho dobrého zberať dôvody na odmietnutie znamená začať vyhľadávať zlo. No zakrývať si oči pred dobrom znamená sám sa stávať zlým.
Keď zlo preniká do vnútra a zaplavuje ho, postupne vychádza aj znútra navonok a špirála zla je v plnom prúde. Správny postup je úplne opačný: aj tam, kde sa stavajú do cesty prejavy človečiny, slabosti i zloby, hľadieť viac na pôsobenie Boha ako na konanie človeka. To nie je slepá „zbožná naivita“, ktorá by chcela vidieť aj čierne ako biele. Je to realizmus viery, ktorý vidí, ako Boh vie všetko obrátiť na dobré. Ale to zakúšajú len „milujúci Pána“.
Ak synovskú blízkosť k Bohu nesprevádza kontemplácia, hrozí, že on v našich očiach stratí autoritu, že ho prestaneme vnímať ako Boha. Pravý postoj charakterizuje blízkosť, dôvera, ale aj úcta, obdiv a oslava.
Možno si v kontexte Ježišovho nazaretského pobytu treba klásť otázku, či nám významné, smer udávajúce osobnosti nechýbajú najmä preto, že ich nechceme vidieť, že nechceme s nimi spolupracovať a spolu s nimi rásť.
