Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. (Lk 4,28)
Ono „to“ nebolo nič iné, iba slovo Krista svedčiace o ľudskom živote. Pre uši jeho poslucháčov, ktorí sa zhromaždili okolo neho, možno aj so sympatiami, zvedavosťou, ústretovým naladením, dobrou vôľou vypočuť si tohto múdreho chlapíka, to však bolo neprijateľné. Tak my sme ochotní prísť za tebou, dokonca ísť za tebou, nasledovať ťa, stať sa tvojimi sympatizantmi, a ak bude treba, aj voličmi, a ty sa k nám takto správaš?! Tvrdá je to reč, hovorili.
Kristus im nehovoril to, čo chceli počuť. Kristus nám nehovorí to, čo chceme počuť, ale to, čo počuť potrebujeme. Nechlácholí nás, nečičíka, neuspáva, nehladká nám bruškami slov naše bruchá, nelegalizuje naše ego. Do našej nafúkanosti pichá ostrým klinom, aby sme vyfučali, aby sme sa vyprázdnili a urobili miesto pre neho.
Koľkokrát ma zachváti hnev, keď počujem Kristovo prísne slovo, jeho požiadavky, jeho pokarhanie… To nech si nechá pre tých druhých, pre tých nehodných, neveriacich, hrešiacich. Akým právom sa do mňa obúva, do mňa, čo som už na samej hranici svätosti a dokonalosti?!
A predsa – Kriste, radšej nech nás pri tvojej reči zachvacuje hnev, pobúrenie, roztrpčenie, ako by po nás mali stiecť tvoje slová ako voda po medveďom kožuchu. Radšej nech sa s tebou hádame, polemizujeme, škriepime, ako by sme mali nepočúvať s ušami zaliatymi voskom.
Lebo to znamená, že ešte stále sme celkom neohluchli, že ešte stále nami lomcuje svedomie, že ešte stále sa dokážeme zahanbiť za svoje (vý)činy.
