Odpovedal mu: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ (Lk 16,31)
Toto je posledná veta z Ježišovho podobenstva o Lazárovi a boháčovi, dvojici, ktorá vstúpila do kultúrnych i náboženských dejín ako archetyp nezmieriteľného rozporu. Medzi chudákom Lazárom, ktorý sa za života trápil, a boháčom, ktorý si na zemi užíval, je po ich smrti neprekonateľná priepasť. A Lazár, ktorý sa teraz nachádza v blaženosti, nemôže podať ani pohár vody boháčovi, ktorý je vo večnom súžení.
Preto boháč prosí Abraháma, aby dal vedieť jeho bratom, nech nenasledujú jeho príklad, aby sa tak nedostali do pekla. A Abrahám odpovedá najprv: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.“ A na naliehanie boháča dokončuje svoje svedectvo: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“
A to sme my. Nepočúvame Mojžiša a Prorokov, neveríme v záväznosť svätých kníh Starého a Nového zákona, a hoci kvôli nám vstal z mŕtvych sám Kristus, ani toto nám nestačí. Chceli by sme azda, aby pred každou generáciou, pred každým z nás osobitne a osobne vstával Ježiš z mŕtvych na počkanie?
Niektorých by to možno presvedčilo, ale tých najzatvrdenejších ani toto nie. Sme ako padlí anjeli, ktorí sa kúpali v Božom svetle, a predsa ho odmietli. Sme účastníkmi hrozných bojov, ktoré sa nám vedú nad hlavami, príšerné bitky a zápasy sa odohrávajú o naše duše, pretože priepasť medzi ÁNO a NIE, medzi horúcim a studeným, medzi Kristovým a Antikristovým, medzi chudobou a mamonom, medzi životom a smrťou je obrovská, nepreklenuteľná.
Máme slobodnú vôľu rozhodnúť sa, či budeme počúvať slová Prorokov, alebo neveriť ani zmŕtvychvstalému Kristovi.
