V deväťdesiatych rokoch zaujala psychologická dráma Mŕtvy muž prichádza. Rehoľná sestra Helen dostane list od väzňa odsúdeného na smrť za brutálnu dvojnásobnú vraždu. Termín jeho popravy sa blíži a on sa všemožne snaží získať milosť. Sestra Helen ho však sprevádzala s iným úmyslom: aby si priznal vinu.
Dostať z tohto človeka priznanie znamená jeho vnútornú záchranu. Hoci napokon fyzicky zomiera, odchádza ako skutočný kajúcnik, ktorý prosí o odpustenie rodiny svojich obetí. Prečo? Lebo jedna žena sa dotkla jeho najbolestivejšieho miesta s láskou a odpustením a toto ho zachránilo pre večný život.
Evanjeliá nám prinášajú správy o vzkrieseniach troch osôb, ktoré Pán Ježiš znova zavolá do života. Jedným z nich je aj naimský chlapec, ktorého pohrebný sprievod práve vynáša na cintorín. A Ježiš toho človeka vracia do života. Dotýka sa nosidiel, mladého muža vzkriesi a vracia ho jeho matke, ktorá bola vdova.
Ježiš Kristus zastaví sprievod smrti tým, že sa dotýka toho najbolestivejšieho miesta pre zúfalú matku, ktorá prišla o všetko. Smrť jej jediného syna znamenala aj jej vlastnú sociálnu smrť.
Dotknúť sa boľavého miesta, to nie je nikomu príjemné. Stačí, ak si spomenieme na niekdajšie stomatologické vyšetrenia kladivkom. Ak sa ním zubár dotkol boľavého zuba, ostrejšiu bolesť sme asi nezažili. Citlivého miesta sa neradno dotýkať.
A platí to aj v duchovnej oblasti. Koľkí máme problém pomenovať svoj hriech priamo a bez okolkov. Je nám zaťažko priznať si a vyznať svoju vinu konkrétne: „Človek hreší, človek klame, človek nadáva, tak ako to robia všetci,“ zvykneme hovorievať vyhýbavo. Prečo nechcem dovoliť Ježišovi, aby sa dotkol mojej boľačky, môjho citlivého miesta?
Veľkosť svätcov nespočíva v tom, že nikdy nezhrešili, ale v tom, že dovolili Bohu, aby sa dotkol ich boľavého miesta, aby sa dotkol ich smrti. Len si spomeňme na svätého Pavla, ako v Liste Galaťanom, ale aj v iných listoch cirkevným obciam otvorene hovorí o svojej divokej minulosti, ako prenasledoval Cirkev a doslova ju nivočil. Z ničiteľa Cirkvi sa stal jej veľký šíriteľ. Pretože pri Damasku sa Ježiš dotkol jeho citlivého miesta a to bol začiatok Pavlovho obrátenia o 180 stupňov. A ako sa prejavilo? Tým, že si Šavol (Pavol) priznal a vyznal vinu.
My nechceme dovoliť Kristovi, aby sa s nami stretol osobne, aby sa nás dotkol osobne? Tak všeobecne, teologicky, možno áno. Boh je niekde v nebi, ale ja si žijem svoj vlastný život. Lenže život bez Krista nie je ozajstným životom.
Bez dotyku Ježiša Krista o každom z nás platí: „Mŕtvy muž prichádza! Mŕtva žena prichádza!“ Rozhodujúce však je, či Ježišovi dovolím, aby sa mojej smrti dotkol. A potom sa môže stať zázrak. Výraz „mŕtvy človek prichádza“ sa po Kristovom dotyku zmení na „živý odchádza.“
