Vtedy jeden z Dvanástich – volal sa Judáš Iškariotský – odišiel k veľkňazom a vyzvedal sa: „Čo mi dáte, a ja vám ho vydám?“ Oni mu určili tridsať strieborných. A od tej chvíle hľadal príležitosť vydať ho. (…) Keď sa zvečerilo, zasadol s Dvanástimi za stôl. A keď jedli, povedal: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ Veľmi osmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: „Som to ja, Pane?“ On odpovedal: „Kto so mnou namáča ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil.“ Aj jeho zradca Judáš sa opýtal: „Som to azda ja, Rabbi?“ Odpovedal mu: „Sám si to povedal.“ (Mt 26,14-25)
Keď pápež František ohlásil mimoriadny Svätý rok milosrdenstva (8. decembra 2015 – 20. novembra 2016), na titulke najrozšírenejšieho slovenského bulvárneho denníka žiarilo zvolanie: „Kresťania môžu hrešiť koľko chcú, pápež František vyhlásil, že Boh im aj tak odpustí!“ Za takú manipuláciu by sa nemusel hanbiť ani sám diabol. V skutočnosti pápež aj v tomto prípade – ako od prvej omše svojho pontifikátu – neustále uisťuje a vyzýva: „Boh sa neunaví odpúšťať nám, ak sa my neunavíme prosiť ho o odpustenie.“ To, samozrejme, znamená aj si uvedomiť, že som zhrešil, aj to ľutovať, aj úprimne túžiť zmeniť a napraviť sa. Podobné dilemy sa vynárajú aj na pozadí Judášovej zrady.
Cenou otroka veľkňazi ohodnotili toho, čo si dobrovoľne vzal prirodzenosť sluhu. Keď Ježiš hovorí o zrade a zradcovi, učeníci sa múdro pýtajú každý sám za seba. Veď každý nosí v sebe aj zradcu, a malé či veľké zlyhania, ktoré sú vždy zradou Božej dôvery a lásky, nás o tom dennodenne presviedčajú.
Kríž nám ukazuje veľkosť Božej lásky, ale aj ľudského hriechu. Práve keď sa blíži hodina obety a odpustenia, Ježiš vyslovuje aj svoje „beda“. Na kríž nikdy nemožno pozerať len z jednej strany. Kričí o veľkosti Božieho milosrdenstva, ale aj o ľudskej zodpovednosti. Peklo znamená precitnúť a uvedomiť si, že som znehodnotil cenu nevinnej krvi Baránka, vydaného za nás.
To, že Boh vie aj zlé obrátiť na dobré, je úžasná vec a naše šťastie. Skrýva to však riziko, že si na Božie odpúšťanie privykneme a začneme aj svoje zrady považovať za spoluprácu na Božom diele spásy. Avšak naše slabosti a pády nám osožia, len ak ich prežívame a spracujeme v duchu opravdivého pokánia. To je aj najlepšia forma prípravy na Veľkú noc. Spoveď nám umožňuje zakúsiť na sebe samých to, čo Cirkev hovorí o Adamovom hriechu vo veľkonočnom speve Exultet: „Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ!“
Veľkonočnú večeru bolo treba pripraviť. Mysleli na to učeníci a myslel na to aj Ježiš. Bolo treba vytvoriť dôstojné prostredie, nachystať všetko potrebné. To v kontexte dňa pred Zeleným štvrtkom poukazuje aj na posvätnosť našich praktických príprav na veľkonočné sviatky. Podobne ako Judáš svojou zradou, aj diabolus festivus bude robiť svoje, aby zmaril ovocie tohoročných sviatkov nejakou nečakanou nepríjemnosťou. Treba s tým počítať, nedať sa znechutiť a najmä uprostred všetkých zmätkov sa držať čím bližšie pri Pánovej hrudi.
„Naše pochybovania sú zrnkami piesku v porovnaní s obrovskou horou Božieho milosrdenstva. Nesmieme dať na hlas diabla, ktorý sa pokúša dohnať nás do zúfalstva vždy, keď nás zviedol na hriech,“ hovorieval francúzsky kňaz a svätec Ján Mária Vianney. A svätý pápež Jána XXIII. dodával: „Všetky naše dni sú v Božích rukách, a pretože život a milosrdenstvo pramenia z tohto zdroja, niet ani najmenšieho dôvodu znepokojovať sa.“
