Dvakrát do roka sa Svätý Otec prihovára veriacim prostredníctvom požehnania Urbi et Orbi – mestu a svetu. Toto požehnanie sa udeľuje z Balkóna požehnaní Svätopeterskej baziliky vo Vatikáne na Vianoce a na Veľkonočnú nedeľu. Posolstvá bývajú silné a rezonujú v celom svete.
Tí starší majú v živej pamäti, ako sa tejto výzvy zhostil svätorečený pápež Ján Pavol II., ktorý sa veriacim prihováral v desiatkach jazykov. Ľudia čakali pri rádiách či televíznych prijímačoch a striehli, kedy zaznie pozdrav v ich rodnej reči.
O niečo podobné sa pokúsil aj pápež Benedikt XVI., no bol nositeľom inej charizmy ako jeho predchodca, preto od tohto sympatického gesta upustil, no jeho príhovory boli aj tak veľmi silné. Nakoniec najväčšia sila spočívala v pokore Benedikta XVI., keď sa vzdal úradu hlavy Katolíckej cirkvi.
Pápež František má opäť iný štýl. Štýl temperamentný, južanský, juhoamerický a jezuitský. Svätý Otec František po svojom zvolení poprosil z Balkóna požehnaní ľudí zhromaždených na Námestí svätého Petra, aby mu požehnali, aby sa modlili za jeho pontifikát, aby ho zvládol v pokornej službe. Až potom požehnával on.
František zažil búrlivé obdobie. V živej pamäti máme obrazy osamoteného pápeža počas Veľkonočných sviatkov, keď svet valcovala korona.
Práve on mal tú guráž postaviť na čelo sprievodu krížovej cesty v Koloseu ukrajinskú a ruskú rodinu s deťmi, aby spoločne niesli kríž.
Aj dnes je pápež jediný svetový líder, ktorý volá po mieri, a hoci nemá armádu, apeluje na krajiny, ktoré vedú vojny, aby krvavé spory urovnali diplomatickou cestou.
Tohtoročné veľkonočné Urbi et Orbi bolo špecifické. Pápež je zničený chorobou. Hoc v stabilizovanom stave, vidno, že je slabý, oslabený, no nie rezignovaný, ale odhodlaný.
Na Svätopeterskom námestí panovalo túto Veľkonočnú nedeľu krásne počasie. Zhromaždili sa tam tisíce pútnikov. Do poslednej chvíle netušili, či Svätý Otec vyjde na balkón baziliky a udelí požehnanie.
Ak ste to sledovali, mohli ste vidieť, ako veľmi boli ľudia dojatí, keď sa na balkóne objavil pápež. Mali v očiach slzy a tlieskali a vďačne ho pozdravovali sloganom: „Viva Papa!“
Pápež František bol na vozíku, nedokázal ani zdvihnúť ruky, tak lakťami opretý o operadlo vozíka žehnal ľuďom jemným pohybom pravej ruky. Požehnanie nakoniec predniesol.
Príhovor čítal pápežov ceremoniár a bolo skutočne silné. Áno, zaznela tam výzva po mieri, sociálnej rovnosti, po pokoji. No viac ako inokedy tam rezonovala mystika.
Nie že by predtým v pápežových príhovoroch chýbala, to nie, no teraz to bolo oveľa silnejšie. Práve tá mystická časť bola neuveriteľne silná. Zaznela v nej myšlienka: „Nádej nezahanbuje!“
Toto potreboval svet počuť. Potrebujeme počuť, že nádej, ktorá je súčasťou našej kresťanskej identity je skutočná, že smrť a zmar nie sú konečnými zastaveniami, ale pohľadom nádeje. Sú to veličiny, ktoré pominú, aby mohlo zavládnuť niečo oveľa lepšie, krajšie, silnejšie a trvácnejšie. Veď posúďte sami, čo počul celý svet z Vatikánu pred požehnaním Urbi et Orbi:
„Sestry a bratia, zvlášť vy, ktorí trpíte a prežívate úzkosť – váš tichý nárek bol vypočutý, vaše slzy boli pozbierané, ani jedna z nich sa nestratila!
V Kristovom utrpení a smrti Boh vzal na seba všetko zlo sveta a svojím nekonečným milosrdenstvom ho premohol: vytrhol diabolskú pýchu, ktorá otravuje srdce človeka a rozsieva násilie a skazu. Boží Baránok zvíťazil! Preto dnes voláme: ‚Vstal Pán Kristus, nádej moja!‘
Áno, Ježišovo zmŕtvychvstanie je základom našej nádeje: odvtedy dúfať už nie je klam. Nie. Vďaka Kristovi ukrižovanému a zmŕtvychvstalému nádej nezahanbuje! Spes non confundit! (Rim 5,5)
A to nie je nejaká úniková nádej, ale náročná, nie je odcudzujúca, ale zodpovedná.
Tí, čo dúfajú v Boha, vkladajú svoje krehké ruky do jeho mocnej ruky, nechajú sa pozdvihnúť a vydávajú sa na cestu: spolu so zmŕtvychvstalým Ježišom sa stávajú pútnikmi nádeje, svedkami víťazstva Lásky, odzbrojenej sily Života.“
Priatelia, toto je slovo do bitky! Slovo človeka, čo stojí na čele spoločenstva, ktoré má miliardu štyristomiliónov ľudí. S toľkými ľuďmi sa už dá urobiť zo sveta lepšie miesto pre život. Nie sme bezmocní.
Aj pápež nám vo svojej chorobe dokazuje, aká sila môže byť v ľudskej slabosti, ak máme svoj život ukotvený vo viere.
