Veľkonočné sviatky predstavujú pripomienku a opätovné slávenie vzácnych tajomstiev, ktorými Boh završuje starozákonné dejiny. Posiela to najcennejšie, čo má: svojho Syna. Jeho uponížením a obetou života pozdvihne celý svet, všetkých nás.
Rany Kristovho kríža (tŕňová koruna, bičovanie, klince, ruky, nohy a bok) sú v piatok ranami, ale už v nedeľné veľkonočné ráno prinášajú ovocie, teda niečo, na čom stojí naša viera dodnes. Krst, Cirkev, spása, budúcnosť, osud hriechu, osud Zlého, osud smrti – toto všetko stojí na Kristových ranách.
Toto je to úžasné: sú rany, ktoré sa môžu stať svätými. Inými slovami, to, čo som ja vo svojej detskej duši zažil – často prázdnotu či samotu a bolesť, že som nemal kam pred ťažkosťami utiecť, nemal som ich ako riešiť, nemal som to komu povedať –, toto je istým spôsobom rana, trauma alebo problém, niečo, čo ma ohrozovalo, možno ešte stále zväzuje, blokuje; je to niečo, čo často ani ja sám neviem pomenovať. Toto všetko však môže rovnako priniesť ovocie.
Vzorec by sme mohli nazvať nepriamou úmerou: to, čo som nedostal, to, čo ma naozaj vtedy bolelo, toto moje deti nezažijú, nesmú zažiť. Musia zažiť niečo iné. Lepšie. A ty, Bože, mi v tom pomáhaj. To je rana, ktorá prináša ovocie. Stalo sa, že jeden syn sa po rozhovore s otcom zhrozil nad tým, aký „balík“ si jeho otec niesol z toho, čo v detstve prežil. Vtedy si uvedomil, ako sa jeho otec odvtedy neuveriteľne posunul k lepšiemu – aj ako človek, aj ako muž. Videl, že medzi vtedajšou otcovskou východiskovou pozíciou (prístup otcovho otca k svojmu synovi v detstve) a terajším prístupom otca už ako dospelého k svojim deťom je obdivuhodný rozdiel a výrazný kladný posun.
Najväčšia závislosť na svete, a to aj v stvoriteľskom Božom zámere, je, keď odo mňa niekto závisí, keď sa stanem otcom alebo mamou, keď ma niekto potrebuje. Možno to pozorovať napríklad v skúške Abraháma a Izáka.
Možno nám to naši otcovia nikdy nepovedali. Je to živá skúsenosť: čo sa vo mne „aktivuje a zobudí“, keď niekto ublíži môjmu synovi alebo dcére. Vtedy je dôležité nepozerať na veci s hnevom a trpkosťou. Uzdravenie vzniká práve novým postojom. Veľmi pomôže aj to, keď sa pozrieme na svet Ježišovými očami. Aj v samotnom veľkonočnom rozprávaní je veľa bizarných prvkov ničoty. Boh pozdvihuje nás, padnuté ľudstvo, ranami svojho Syna. Nejde však len o traumu Veľkého piatku, ale aj o ticho Bielej soboty: ten tichý deň, keď Otec žiali, že stratil Syna. Je to niečo veľmi vzácne.
Tak ako Boh so zmŕtvychvstaním svojho Syna a jeho vzkriesením prekročil všetky dovtedajšie hranice, prajem nám všetkým silu a odvahu stále novým a prekvapujúcim spôsobom prekračovať naše vlastné rozsahy.
Nezabudnime: Pozdvihnúť druhých môžem účinne až vtedy, keď začnem od seba. Pozdvihovanie druhých sa začína pozdvihnutím seba. Vybrať prvú tehlu z veľkého múru či steny pohodlia, uzavretosti, popierania, rýchlych súdov, predsudkov či predčasných záverov je najťažšie.
Požehnanú Veľkú noc!
