Niektoré Ježišove príbehy, udalosti či podobenstvá sú také mocné a jednoznačné, že my kazatelia máme problém objaviť nový pohľad.
Na jednej strane je snaha o nový prístup dobrá, lebo kazateľov núti viac pracovať so Svätým písmom, prenikať do tej-ktorej udalosti a snažiť sa o aktuálny pohľad a interpretáciu.
No na druhej strane nám hrozí rovnaké nebezpečenstvo ako väčšine populácie. Skutky svätých apoštolov nám ukazujú takzvaný Aténsky syndróm. Je vyjadrený postojom Aténčanov, ktorí nemali nič iné na robote, len počúvať novinky.
A preto ich zaujalo aj ohlasovanie svätého Pavla. „Zdá sa, že zvestuje cudzie božstvá,“ hovorili o ňom, keď im hovoril o Kristovi (porov. Sk 17,18). Kým to pre Aténčanov bolo len nové božstvo, nikomu to nevadilo. Jedno božstvo hore-dole. Veď ich na Olympe máme mnoho! Problém nastal, keď Ježiša predstavil ako jediného a pravého Boha, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych a ponúka nám svojho Svätého Ducha, aby sme mali aj nezničiteľný život. Vtedy sa sympatie Aténčanov otočili o 180 stupňov.
Nie je to dnes podobné? Kým ohlasujeme „nové božstvá“, všetko je v relatívnom poriadku. Prečo? Lebo tieto božstvá si vymyslel človek a naprojektoval do nich svoje predstavy. Ale kresťanstvo nevymyslel človek. Naša predstavivosť nestačí na to, aby vymyslela taký scenár, že Boh sa narodí ako človek a že za nás zomrie krutou smrťou na kríži a ukáže nám celkom odlišný spôsob fungovania v tomto svete hriechu.
Toto pohoršuje dnešného človeka. Keby bol Boh naozaj na niečo dobrý, tak evanjelium o Poslednom súde by vyzeralo celkom ináč. Mávnutím čarovného prútika by sme odstránili chudobu na celom svete. Do horúcich pekiel by sme poslali tých, čo zdierajú ľudí, ničia túto planétu a rozpútavajú vojny.
Lenže Boh príde, zaradí sa medzi tých úbožiakov a povie: „Ten trpiaci, to som ja. Ja som ten bezdomovec, ten väzeň, ten prenasledovaný, ten chorý, hladný a smädný.“
A otázkou je, či my sme ochotní túto Božiu taktiku prijať. Máme pocit, že je to útok na našej peňaženky, skrine a chladničky. Že keď idem po ulici, musím si vsugerovať, že ten núdzny je vlastne Ježiš Kristus a ja musím len dávať, dávať a dávať.
Lenže tu ide o viac. Ide o nový život. Vytĺcť z človeka peniaze je možné. Stačí, keď k nám prehovorí nejaký chudobný Afričan alebo vojnou skúšaný utečenec, a so slzičkou pustíme aj pár eur.
Otázka však neznie, komu dáme, čo dáme, ako dáme. Našou prvou starosťou by mala byť otázka: „Mám v sebe tento život Ježiša Krista? Žijem večným životom?“ Nezmenili sme kresťanstvo na moralizmus, teológiu, náuku? Aké sú naše motívy v kresťanstve?
Naša hlavná prosba by preto mala byť: „Ježišu, zmeň moje srdce, aby som v každom videl brata.“ Modlime sa o prirodzenosť Ježiša Krista, ktorá nám umožní zomrieť aj za nepriateľa.
Kresťana nemusí trápiť, kedy bude koniec sveta a koľko bude spasených. Mojou hlavnou starosťou má byť, ako žiť večným životom už dnes.
