Stojíme na prahu Veľkého alebo Svätého týždňa s pocitom, že Veľký pôst znova ubehol akosi prirýchlo. Možno sme nestihli všetko, čo sme si predsavzali. Denne nás tlačia povinnosti, práca, rodina, únava, občas aj nezáujem – niet divu, že niektoré duchovné zámery zostali len v úrovni túžob. A predsa sa oplatí obzrieť späť. Nie preto, aby sme si vyčítali zameškané, ale aby sme pravdivo zhodnotili, kam sme sa posunuli.
Čo sa v nás zmenilo?
Skúsme si položiť niekoľko konkrétnych otázok:
- Dodržali sme pôst na Popolcovú stredu?
- Pristúpili sme k sviatosti zmierenia?
- Dali sme niekomu almužnu, možno aj v podobe drahocenného času?
- Navštívili sme niekoho chorého alebo osamelého?
- Otvorili sme svoje uši a srdce človeku, ktorý potreboval vypočuť?
- Modlili sme sa, hoci len krátko?
- Boli sme trpezlivejší než zvyčajne?
- Obetovali sme Bohu každodenné úlohy, ktoré nás inak unavujú?
- Prejavili sme viac lásky v rodine?
- Urobili sme vedomý krok k zmene niektorého z našich zlozvykov?
- Pomohli sme niekomu v núdzi?
- Začali sme chodiť na nedeľné sväté omše, ak sme to predtým zanedbávali?
- Chystáme sa na bohoslužby Veľkého týždňa?
- Rozhodli sme sa postiť na Veľký piatok?
- Túžime prijať Eucharistiu na Veľkonočnú nedeľu?
- Má tohtoročný Veľký pôst pre nás iný význam ako tie predchádzajúce?
Ak sme aspoň na niektoré otázky odpovedali „áno“, potom sa v nás niečo pohlo. Možno málo, možno opatrne, možno so zakopnutiami, ale predsa. Aj to sa ráta. Každý krok, ktorý nás priblíži k Bohu, má zmysel.
Možno sme nezvládli všetko. Možno sme zlyhali v niečom, čo sme si na začiatku Veľkého pôstu pevne predsavzali. Ale ak sa v nás objavila túžba niečo zmeniť, ak sme sa aspoň v jednej veci posunuli, potom to nebolo zbytočné. Nie je potrebné porovnávať sa s druhými ani sa bičovať výčitkami. Podstatné je, že sme išli vpred. Nie v dokonalosti, ale v úprimnosti.
Ešte stále máme čas
Do Veľkej noci zostáva už len pár dní. Možno práve teraz je ten správny čas (kairos) na svätú spoveď, na rozhodnutie zúčastniť sa na liturgii Veľkého piatku, na prejavenie konkrétnej lásky niekomu v našom okolí. Nie je neskoro začať znova. Každý deň je novou príležitosťou na obrátenie. Od ranného pozdravu Bohu až po večerné „ďakujem“ v modlitbe.
Boh vidí aj naše malé skutky lásky – keď odpustíme, keď sa premôžeme, keď sa ozveme človeku, ktorého sme dlho prehliadali. A práve teraz nás pozýva, aby sme sa pripravili na slávenie jeho víťazstva.
A čo ďalej?
Veľký pôst sa čoskoro skončí, ale naša túžba po zmene nemusí. Veľká noc nie je návrat k starému, ale vstup do nového. Ak sme sa počas Veľkého pôstu vzdali sladkostí, sociálnych sietí, večerného televízora, hnevu či pohodlnosti, možno sme zistili, že sa nám v tomto priestore lepšie dýchalo, že sme mali viac pokoja, času alebo otvorenosti voči druhým.
Prečo neskúsiť niečo z toho ponechať? Možno práve teraz nastal čas rozhodnúť sa, že niektoré pôstne predsavzatia si vezmeme so sebou aj do obdobia po Veľkej noci.
Pôstna doba sa pomaly končí. Božia milosť však pokračuje. A naša odpoveď tiež. Kráčajme teda ďalej – pomaly, krok za krokom. S vedomím, že aj malá zmena v srdci môže mať večnú hodnotu.
