Jozef Sebastián Pelczar, ktorý v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi figuruje 28. marca, sa narodil 17. januára 1842 v Korczyne, malej dedinke na úpätí Karpát neďaleko Krosna, kde prežil aj detstvo. Vyrastal v atmosfére preniknutej starobylou poľskou religiozitou, ktorá vládla v dome jeho rodičov Adalberta a Marianny Mięsowicovcov. Vynikal inteligenciou, vďaka ktorej ho rodičia po dvoch triedach ľudovej školy v rodnej dedinke poslali do ľudovej školy v Rzeszowe a potom na gymnázium.
Jozef sa počas stredoškolského štúdia rozhodol zasvätiť službe Bohu, pretože ako môžeme čítať v jeho denníku, „pozemské ideály blednú, ideál života vidím v obete a ideál obety vidím v kňazstve“. Po šiestom ročníku gymnázia vstúpil do menšieho seminára a v roku 1860 začal teologické štúdium vo veľkom seminári v Przemyśli.
17. júla 1864 bol vysvätený za kňaza a rok a pol bol farským vikárom v Sambore. V rokoch 1866 – 1868 pokračoval v štúdiách v Ríme súčasne v kolégiu Collegium Romanum (dnes Gregoriánska univerzita) i na Inštitúte svätého Apolinára (dnes Lateránska univerzita), kde si vypestoval aj veľkú lásku k Cirkvi a k jej viditeľnej hlave pápežovi.
Hneď po návrate do vlasti bol učiteľom v seminári v Przemyśli a neskôr sa stal profesorom na Jagelovskej univerzite v Krakove, kde pôsobil 22 rokov. V úlohe profesora a dekana teologickej fakulty si vyslúžil povesť vzdelaného človeka, vynikajúceho pedagóga, organizátora a priateľa mládeže. Znakom uznania akademickej obce bolo nepochybne vymenovanie za rektora jeho krakovskej Alma Mater (1882 – 1883).
Don Pelczar v túžbe naplniť ideál „poľského kňaza, ktorý svoj život veľkodušne vkladá do služby druhým“, sa neobmedzil len na vedeckú prácu, ale s vášňou sa venoval aj spoločenským a charitatívnym aktivitám. Stal sa aktívnym členom Spoločnosti svätého Vincenta de Paul a Spoločnosti ľudovej výchovy, ktorej bol šestnásť rokov predsedom.
Ľudová osvetová spoločnosť v tom období založila stovky knižníc, organizovala množstvo bezplatných kurzov a medzi ľudí rozdala viac ako stotisíc kníh, ako aj otvorila školu pre služobníctvo. V roku 1891 bolo z iniciatívy dona Pelczara založené Bratstvo Najsvätejšej Panny Márie Kráľovnej Poľska, ktoré okrem náboženských účelov plnilo aj sociálne funkcie ako pomoc remeselníkom, chudobným, sirotám a chorým služobníkom a najmä nezamestnaným.
Pod tlakom vážnych spoločenských problémov tej doby, presvedčený, že vykladá Božiu vôľu, v roku 1894 založil v Krakove Kongregáciu služobníc Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorej charizmou bolo šírenie Kráľovstva lásky Srdca Ježišovho. Jeho túžbou bolo, aby sa rehoľné sestry novej kongregácie stali znakom a nástrojom tejto lásky k núdznym dievčatám, chorým a všetkým, ktorí potrebovali pomoc.
V roku 1899 bol vymenovaný za pomocného biskupa v Przemyśli a o rok neskôr po smrti biskupa Lukáša Soleckého za ordinára diecézy.
Biskup Pelczar sa napriek zlému zdravotnému stavu neúnavne venoval náboženským a spoločenským aktivitám. Aby oživil ducha viery vo veriacich, často navštevoval farnosti, robil všetko pre to, aby pozdvihol morálnu a intelektuálnu úroveň kléru, a dával príklad hlbokej zbožnosti, ktorá sa prejavila v kulte Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Panny Márie.
Vďaka jeho úsiliu sa počas jeho biskupskej služby zvýšil počet nových kostolov a kaplniek a mnohé staršie kostoly boli obnovené. Napriek nepriaznivej politickej situácii predsedal trom diecéznym synodám, čím položil právny základ niekoľkým novým iniciatívam, ktoré tak získali stabilitu a trvácnosť.
Biskup Jozef Sebastián Pelczar sa stotožnil s potrebami svojich veriacich a veľmi sa staral o najchudobnejších obyvateľov svojej diecézy. Materské školy, vývarovne, útulky pre bezdomovcov, odborné školy pre dievčatá, bezplatné vyučovanie v seminároch pre chudobné deti – to sú len niektoré z diel, ktoré sa zrodili vďaka jeho iniciatívam. Veľmi mu záležalo najmä na pracovných a životných podmienkach robotníkov, zaujímal sa o problémy spojené s alkoholizmom i emigráciou, v tom období veľmi aktuálnou. V pastierskych listoch, publikovaných článkoch a mnohých iných vystúpeniach vždy naznačoval potrebu verne sa držať sociálneho učenia pápeža Leva XIII.
Zanechal tiež bohaté literárne dedičstvo, ktoré zahŕňa množstvo teologických, historických a kánonických diel, ako aj príručky, modlitebné knižky, pastierske listy, prejavy a homílie.
Biskup Jozef Sebastián Pelczar zomrel v noci z 27. na 28. marca 1924. Otec Anton Bystrzonowski, jeho študent a nástupca na univerzitnom stolci, v deň pohrebu svojho učiteľa povedal: „Zosnulý biskup z Przemyślu spájal vo svojej osobe tie najkrajšie vlastnosti a talenty, a to nezlomnú pastoračnú horlivosť, ducha iniciatívy, dynamiku konania, svetlo veľkej učenosti a ešte väčšiu svätosť cností. Bol žiarivým príkladom výnimočnej usilovnosti a neustáleho mladistvého nadšenia.“
Svätý Otec Ján Pavol II. počas svojej štvrtej púte do vlasti vyhlásil biskupa Jozefa Sebastiána Pelczara 2. júna 1991 v Rzeszowe za blahoslaveného. Svätorečil ho na Svätopeterskom námestí vo Vatikáne 18. mája 2003.
Okrem katedrály v Przemyśli, kde sa nachádzajú jeho relikvie, je zvlášť uctievaný v kostole Kongregácie služobníc Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Krakove.
Svätý Jozef Sebastián Pelczar, oroduj za nás!
