Tak prišli do Betsaidy. Tam priviedli k nemu slepca a prosili ho, aby sa ho dotkol. On vzal slepca za ruku, vyviedol ho za dedinu, poslinil mu oči, vložil naňho ruky a opýtal sa ho: „Vidíš niečo?“ Ten sa pozrel a povedal: „Vidím ľudí; zdá sa mi, akoby stromy chodili.“ Potom mu znova položil ruky na oči. Tu začal vidieť i celkom ozdravel a všetko videl zreteľne. I poslal ho domov so slovami: „Ale do dediny nechoď!“ (Mk 8,22-26)
Vždy ma vyrušovali plagáty oznamujúce veľkými písmenami a príťažlivou grafikou: „Ježiš uzdravuje!“ A potom trochu menšími spresnenie: „Dňa toho a toho, na štadióne tam a tam.“ Vynárali sa mi pred očami toľké matky a otcovia, modliaci sa celé roky s obrovskou vrúcnosťou za uzdravenie či obrátenie svojich detí – a vo väčšine prípadov zdanlivo nič! Alebo až po dlhej dobe.
A tu zrazu stačí prísť v určenú hodinu a tisíce ľudí sú uzdravené?! Nechcem hodnotiť ani pochybovať o Božej uzdravujúcej moci. Uzdravenie slepca v Betsaide však má k tomu čo povedať a potvrdzuje našu bežnú skúsenosť.
Ježiš dal veľakrát najavo, že má absolútnu moc nad živlami prírody aj nad telom i dušou človeka: vie v okamihu uzdraviť, zastaviť chorobu i búrku, vyhnať hoc aj pluk zlých duchov. Tu však dáva najavo aj to, že výnimočne zasahuje len vo výnimočných prípadoch. Väčšinou aj on sleduje, rešpektuje a napomáha prirodzené rytmy a pravidlá. Veď „všetko povstalo skrze neho“ (Jn 1,3).
Medzi najzákladnejšie zákonitosti patrí princíp postupného prirodzeného rastu, napomáhaného a vnútorne živeného Božou milosťou. Kto sa nechce dočkať neprirodzených skokov a nepríjemných prekvapení, mal by s tým počítať. Najúčinnejšie je napichnúť „transfúziu Božej milosti“ do štruktúry bežného života.
K téme prosebných modlitieb ponúka dnešné evanjelium aj ďalšie podnety. V slepcovom prípade si potrebu vyhľadať pomoc viac uvedomovali jeho príbuzní; možno aj pre starosti, ktoré so slepcom mali, ale najmä preto, že on si pomôcť nevedel. Ježiš ho uzdravil najskôr čiastočne, aby si uvedomil, čo to znamená vidieť, ale aj to, ako veľmi potrebuje Ježišovu pomoc nato, aby videl všetko a jasne.
Je to povzbudenie privádzať k Ježišovi tých, čo si ani neuvedomujú, že sú slepí a o čo svojou slepotou prichádzajú. Priviesť znamená najskôr hovoriť Ježišovi o nich, modliť sa za nich. A následne hovoriť aj im o Ježišovi. Je to zásada osobitne aktuálna pre rodičov či starých rodičov vo vzťahu k ich deťom a vnúčatám: „Viac hovoriť s Bohom o deťoch ako s deťmi o Bohu.“ Ak príbuzní slepca z Betsaidy prosili Ježiša o uzdravenie, znamená to, že verili v Božiu moc, ktorá jeho dotykom pôsobí.
Vidíme, že aj proces uzdravovania má svoju gradáciu. Prvým krokom je osobné stretnutie, na ktorom Ježišovi tak očividne záležalo. Nepoužíval neosobné „všeobecné rozhrešenie“. Túto výlučnosť – teraz som tu len s tebou a pre teba – ešte umocnil tým, že so slepcom vyšiel z ruchu dediny a z očí zvedavcov.
Postupom bežných liečiteľov Ježiš dosiahol, že slepý začal vidieť, ale len trochu, matne: videl ľudí len ako chodiace veci. Aj pri zdravom zraku, ale chorom videní – lebo to môžu byť aj dve veľmi odlišné veci – človek vidí na druhých len povrch, vecnú stránku, estetickú, pragmatickú.
Až hlbokým dotykom Božej moci mohol slepý vidieť nielen ostro, ale aj do hĺbky: vidieť ľudí ako ľudí. Dobre vidíme len srdcom. „Objavenie vzťahu“ – a tým bol zážitok stretnutia s Ježišom – lieči z vnútra a obnovuje schopnosť vytvárať vzťahy, bez ktorých človek vidí druhých len ako „chodiace stromy“. Veľmi dnes potrebujeme takéto „preliečenie“.
„Čo chceš, aby som ti urobil?“ „Rabboni, aby som videl!“ (Mk 10,51)
