Prečo mi kňaz nedal rozhrešenie? Musím pri spovedi hovoriť všetko do detailov? Prečo sa nestačí spovedať priamo Bohu? Otázok, ktoré sa spájajú so svätou spoveďou, je omnoho viac. Okrem zvedavých informatívnych sa objavia aj alibistické, ktoré hľadajú „pádne dôvody“, prečo sa spovedi vyhnúť. Najčastejšie nás ovplyvňujú negatívne skúsenosti, ale aj skreslený pohľad. Aj preto má spoveď údel „popolušky“ medzi siedmimi sviatosťami. Najkrajšie sviatky roka nám môžu pomôcť objaviť aj krásu svätej spovede.
Načo sa spovedať kňazovi?
Všetkých sedem sviatosti Cirkvi pochádza od Ježiša Krista. Buď ich ustanovil vyslovene, alebo vychádzajú z jeho skutkov. Rovnako aj spoveď pochádza zo slov vzkrieseného Krista apoštolom: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,23)
So spoveďou niektorí spájajú aj príbeh vzkriesenia Lazára. Ježiš ho po štyroch dňoch zavolal z hrobu a potom svojim apoštolom povedal, aby ho porozväzovali. Súčasťou kňazského rozhrešenia v byzantskom obrade sú aj slová: „rozväzujem ťa z pút všetkých tvojich hriechov…“
Prečo som nedostal rozhrešenie?
„To mi ešte nikto nepovedal,“ čuduje sa záujemca o svätú spoveď po slovách kňaza, že v jeho prípade bude problém s rozhrešením. V praxi najčastejšie ide o stav, keď dvaja ľudia žijú spolu pod jednou strechou ako manželia bez sviatosti manželstva. Nezriedka sa dostaví rozčarovanie. „Trojnásobný vrah rozhrešenie dostane, tak prečo nie ja? Veď my sa predsa máme radi, kde je teda problém?“
Problémom je pohľad nielen na spoveď, ale aj na hriech samotný. Musím priznať, že aj ja ho občas vnímam len ako niečo zakázané, ale v podstate nič strašné. Nám katolíkom Cirkev niečo prikazuje a zakazuje, no tí ostatní tú smolu nemajú. Nevnímam, že Boh a jeho Cirkev prikázaniami len chránia a rozvíjajú moju slobodu pre výber najvyššieho dobra – pre Boha. Hriech je teda mojím najväčším nepriateľom, je nepriateľom môjho skutočného šťastia. Každý jeden hriech je momentom alebo stavom, keď hľadám šťastie a naplnenie tam, kde nie je.
A na spoveď prichádzam uznať a vyznať, že som sa mýlil a chcem sa znova vrátiť do Božieho objatia. To je však možné vtedy, ak prestanem „objímať“ hriech. Ak pri spovedi formálne nejaký hriech vyznám, no zároveň viem, že sa do tohto hriešneho stavu po spovedi znova vrátim, chýbajú dve veci potrebné na zmenu objatia – ľútosť a predsavzatie. Ľútosť sa dá docieliť postupne aj tým známym postojom „ľutujem, že ešte neľutujem“. Hriech totiž nemusím cítiť ako hriech, keďže jeho „dlhodobé užívanie“ otupuje citlivosť svedomia.
S predsavzatím je to iné. Ono je úkonom vôle, je to rozhodnutie. Prestavte si, že by ste prišli poprosiť svojho manžela či manželku o odpustenie za to, že ste ho podvádzali. Mimomanželský pomer by sa však neskončil. Keď pri spovedi sľubujem, že viac nebudem hrešiť, koho vlastne klamem? Boha, kňaza, samého seba? Oklamať toho, ktorý je zosobnená Pravda, však nie je možné. Táto Pravda má skutočne oslobodzuje.
Ako sa pripraviť na svätú spoveď?
Ak sme na túto pravdu o sebe pripravení, je čas pozrieť sa do zrkadla. Poznáme ho v spojení s prívlastkom spovedné. Ešte predtým je však veľmi vhodná modlitba k Svätému Duchu, ktorý nás podľa Ježišových slov uvádza do „plnej pravdy“ (porov. Jn 16,13). Veľmi pomáha prečítať si „evanjelium v evanjeliu“, teda podobenstvo o márnotratnom (stratenom) synovi (Lk 15,11-32). Tak vynikne dôležitá skutočnosť: aj moja spoveď je vlastne odpoveďou na pozvanie Boha.
Aj preto niektorí duchovní otcovia radia, aby som inventúru svojich hriechov vykonal na pozadí troch úrovní vzťahu: vzťahu k Bohu, k ľuďom okolo seba a k sebe samému. Vedúcimi otázkami je potom desať prikázaní a sedem hlavných hriechov.
Nemal by som vynechať ani skutky duchovného a telesného milosrdenstva. Pri spovedi sa totiž príliš sústreďujeme na to, čo sme urobili. Zabúdame pritom na to, čo sme neurobili. Ide o všetky tie „dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“ (Ef 2,10).
Musím pri spovedi opisovať všetko do detailov?
Určite to nie je potrebné. Potrebné je však pomenovať hriech priamo. Túto priamosť ohrozuje sklon spovedať sa z hriechov iných. Medzi spovedníkmi tak koluje anekdota, že keď do spovednice vstúpi po manželke manžel, kňaz ho rovno vyzve: „Vy už len ľutujte.“
Inou rozšírenou tendenciou je, že svoje hriechy pri spovedi vyvážim hneď výpočtom svojich dobrých skutkov. Aj tento spôsob je tendenciou ospravedlniť sa: „Veď ja nie som až taký zlý.“ A toto je ďalší omyl spojený s kresťanstvom a spoveďou. Jej cieľom nie je ukázať nám, že sme zlí. Naopak, spoveď má nám ukázať, že sme v podstate dobrí, len občas robíme zlé veci. A práve tieto zlé veci od seba v spovedi oddeľujeme.
Spoveď je momentom môjho oslobodenia. No Boh mi neodpúšťa až na spovedi: Boh je pripravený odpúšťať stále. Otázkou je, či som pripravený ja do tohto Jeho odpustenia vstúpiť. Dvere k tomuto odpusteniu nám otvára svätá spoveď.
A nemali by sme pritom zabúdať na dôležitú vec. Rovnako ako hriech sa netýka iba mňa, ale má dopad na moje vzťahy, to isté platí aj pre zmierenie sa s Bohom. Aj ono má presiaknuť všetky moje vzťahy. Ako Boh odpúšťa mne, tak sa učím ja odpúšťať iným. Tak nielen objavím krásu „popolušky“, ale stane sa pevnou súčasťou môjho života.
