Dnešný evanjeliový úryvok stavia do konfrontácie zbožnosť oficiálnych náboženských predstaviteľov a konkrétne konanie chudobnej vdovy. Zákonníci očakávali obnovenie pozemského Dávidovho kráľovstva a s tým boli spojené ich pozemské očakávania – materiálne zabezpečenie a prvé miesta.
Pán Ježiš sa však svojím ohlasovaním Božieho kráľovstva jasne dištancuje od týchto predstáv. Za ich falošné správanie ich stihne prísnejší Boží súd. Dovolávajú sa zvláštnej pozornosti na verejnosti: majú radi pozdravy, prvé miesta, prechádzajú sa v dlhých rúchach. Je to varovanie pre spoločenstvo Ježišových učeníkov, že toto nie je cesta ich Majstra.
Pre svoju bezbrannosť bola vdova (a s ňou aj sirota a cudzinec) už v Starom zákone vzorom Božej starostlivosti o najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Nemôžeme hovoriť o pravej nábožnosti toho človeka, u ktorého sa ľudia nemôžu dovolať spravodlivosti. Náboženstvo a kult bez sociálnej spravodlivosti a snahy žiť vieru v každodennom živote je nezmyslom. Skutočná nábožnosť teda nevyhnutne zahŕňa aj starostlivosť o chudobných a núdznych.
Kristus predkladá svojim učeníkom chudobnú vdovu ako príklad, ktorý majú nasledovať. V priestoroch Jeruzalemského chrámu bolo tzv. nádvorie žien, kde boli aj pokladnice, do ktorých sa dávali peniaze pre potreby chrámu. Evanjelista Marek spresňuje, že vdova vhodila dve drobné mince, v celkovej hodnote jedného kvadransu. Bola to rímska minca, ktorá mala hodnotu 1/64 denára. Jeden denár bol v časoch Ježiša Krista bežnou dennou mzdou robotníka.
Ak Ježiš vyzdvihuje dar vdovy, nie je to z pohľadu absolútnej hodnoty. 1/64 denára bola mizerná suma. Pán však vyzdvihuje skutočnosť, že z pohľadu jej sociálnej situácie dala všetko, čo mala, kým ostatní dávali zo svojich prebytkov. Pred Bohom ide kvantita bokom, dôležitá je kvalita nášho vnútra. Veľkosť vdovy spočíva v jej dôvere v Boha. Darom dvoch drobných mincí vyjadruje svoju veľkú lásku k Bohu, ktorému dáva všetko.
Vdova z dnešného evanjelia zastupuje tých, ktorí napriek ťažkej situácii, úderom života, osobným zlyhaniam a podrazom zo strany druhých ostávajú otvorení, lebo celým srdcom dôverujú Bohu. Pýtajme sa samých seba: Čo ja obetujem Bohu? Len to, čo mi zvýšilo? Usilujme sa, aby naša viera nebola iba „chrámová“, ale každodenná.
