Je známe, že aj biskupi vo vzájomných vzťahoch zachovávajú istý písaný, ale aj nepísaný bontón. Jeho súčasťou je napríklad dobrý zvyk či priam kánonické pravidlo, že na území jedného biskupa iný biskup vykonáva pastoračnú aktivitu len s jeho súhlasom. V tom lepšom prípade aspoň s predpokladaným, ale niekedy aj výslovným, dokonca v dôležitých prípadoch aj písomne vyžiadaným a udeleným.
Preto moje prekvapenie nebolo zase až také šokujúce, keď mi včera večer niekto zazvonil na elektronickom vrátnikovi na bráne. Práve som písal pre stránku DoKostola.sk jednu svoju predvianočnú príhodu, tak som rýchle „zasejvoval“ napísaný text, aby som ho omylom nevymazal, ako sa mi to už neraz stalo pri náhlych vyrušeniach, a išiel som do predsiene k aparátu videovrátnika. Keď som sa pozrel na malú obrazovku pri vchodových dverách, najprv som si myslel, že ide o nejaký nejapný žart, ale potom som si uvedomil, že to asi nebude žiaden žart.
„Vladyka Cyril? Prepáčte, že vyrušujem takto večer, a to ani nie v úrade, ale na priváte. Môžem na chvíľočku? Viete, ja som len teraz prišiel, a to dosť zďaleka, ja som…“
„Samozrejme… to nie je len zvonček, je tam aj kamera, vidím, kto ste, poďte hore… už otváram… Ale pozor, niekedy sa diaľkové otváranie brány zasekáva… Viete, to treba najprv trošku potiahnuť k sebe a potom zatlačiť… alebo… počkajte, zbehnem dolu.“
„No teda, to sú mi teda hostia… kto by to povedal?“ mrmlal som si, kým som si narýchlo obliekal podrjasnik (alias reverendu). „No už som tu…“
Teda aby som to nejako nenaťahoval: dole pri bráne stál východný biskup s mitrou, biskupskou berlou… bolo by ťažké si ho s niekým popliesť… No proste bol to svätý Mikuláš, o tom som nemal nijakých pochybností. Keby som aj nejaké mal, tak ma z nich vyviedol hneď, len čo som otvoril bránu.
„Sláva Isusu Christu! Srdečne pozdravujem. Som Mikuláš, biskup z lýcijského mesta Myra, teda ako vy hovoríte, som myrlykijský… a niekedy ma volajú aj ‚čudotvorca‘. Som tu dobre? Ste vladyka Cyril Vasiľ, košický eparchiálny biskup?“
„Tak to som rád. Najprv som vás hľadal na úrade, ale tam už bolo zatvorené, ale v sakristii katedrálneho chrámu mi povedali, že takto podvečer už budete u seba na priváte. Ako iste viete, zajtra je 6. decembra, mám teda sviatok a tohto roku som si povedal, že navštívim Košice aj takto oficiálne, a nielen inkognito a v noci ako obyčajne. Takže som sa prišiel predstaviť a požiadať o povolenie, prv než začnem svoju obchôdzku za núdznymi, ale aj za dobrými a poslušnými deťmi.“
„Ale samozrejme, že povolenie vám veľmi rád dávam, ale poďte aspoň na chvíľu hore, do obývačky. Mám aj dobrú, brazílsku kávu, keby ste nepohrdli.“
„Nuž prečo nie,“ povedal s úsmevom, oprel svoju biskupskú palicu o stenu a pobral sa za mnou po schodoch do obývačky. „Kávu si môžem dať, hoci je už podvečer, aspoň sa mi počas nočných návštev, ktoré mám v pláne, nebude driemať. Viete, dnes v noci ma čaká dosť práce.“
Musím povedať, že som bol príjemne prekvapený, s akou jednoduchosťou sa mi pri káve rozhovoril o svojich najbližších plánoch, o množstve žiadostí a prosieb, ktoré k nemu doliehajú, a o tom, že je veľmi rád, keď môže niekomu pomôcť.
„Viete, aj tu a teraz je toľko rôznych situácií, ktoré by si vyžadovali vašu pomoc,“ pripomenul som mu. „Napríklad všetci vedia o vašej štedrej pomoci otcovi, ktorý nemal peniaze na dôstojné zaopatrenie svojich dcér primeraným venom – tie mešce v okne sa stali symbolom vašej dobročinnosti. Rovnako, ako ju dnes pripomínajú sladkosti v detských topánkach a čižmičkách. Záchrana námorníkov na mori, oslobodenie nespravodlivo odsúdených a mnohé iné ďalšie epizódy z vás robia naozaj jedného z najobľúbenejších svätých všetkých čias. A kamže máte konkrétne namierené, ak sa smiem spýtať?“
„Ďakujem za kompliment s tou obľúbenosťou – ale iste viete aj to, že viaceré veci, ktoré sa o mne hovoria, sú trochu prikrášlené a niektoré… no, ako by som to povedal… ja si ich vôbec takto nepamätám. Ale máte pravdu, nebol som ľahostajný k biede ľudí… a ostalo mi to dodnes. A na dnešnú noc som si pre návštevu vybral Košice. Myslím si, že aj tu sa nájde príležitosť urobiť niečo dobré.“
O pravdivosti týchto slov svätého Mikuláša som mal možnosť presvedčiť sa čoskoro.
Po chvíli príjemnej konverzácie o jeho živote, o Cirkvi, o jej minulých i súčasných problémoch sme sa akosi dostali k medziobradovej otázke, keď som mu zložil kompliment, že je jedným z mála svätých uctievaných s rovnakou láskou na Východe i Západe. A že máme dokonca v ten istý deň aj jeho kalendárny sviatok.
„A otca arcibiskupa Bernarda ste už boli tiež pozdraviť?“ spýtal som sa zo slušnosti.
„No, ešte nie, začal som u vás, keďže som to mal po ceste. Dobre, že hovoríte, už je najvyšší čas, aby som sa uňho neohlásil príliš neskoro. To by bolo tak trochu spoločensky neslušné.“
„Ja mu zavolám, že k nemu idete… Alebo viete čo? Odprevadím vás,“ ponúkol som sa.
A tak sme sa vybrali von do mrazivého večera. Na rohu Dominikánskeho námestia a Mäsiarskej ulice sme zahli doprava a po ani nie dvadsiatich metroch sme sa dostali k železnej bráne, ktorá vedie do Vitézovho dvora, ktorým si zvyčajne skracujem cestu k Dómu svätej Alžbety. Brána už však bola zatvorená…
„Nevadí, pôjdeme ďalej a dáme to cez Alžbetinu,“ pomyslel som si, keď som si všimol, že pod bránou napoly sedí a napoly leží na zemi nejaká postava – chrbtom opretá o pánty brány s nohami natiahnutými pozdĺž nej. Bol to dosť mohutný muž s nápadne dlhou bradou, v dlhom sivom kabáte, na nohách mal „valenky“, na hlave špicatú kožušinovú čapicu ako nejaký bojar.
Nevyzeral však na nejakého nešťastného bezdomovca, núteného nocovať na ulici, aj keď prázdna fľaša Stoličnej vodky pri jeho nohách nepôsobila ani ako pozvánka na vstup do krúžku priaznivcov šachu a filatelie. Celkovo pôsobil dosť groteskne – na jednej strane smutne a spustlo, na druhej strane trochu výhražne. Ľavou rukou sa pridŕžal mreže brány, pravou gestikuloval našim smerom. Najprv som si myslel, že nám máva, potom som si však uvedomil, že nám hrozí päsťou a čosi si pritom mrmle.
„Banda jedna popská, tmárska… teraz sa tu znovu promenádujete… ale môj čas sa ešte neskončil… ja sa ešte vrátim v plnej paráde… a potom vás poženieme… až do… až do… Jáchymova… he-he-he.“
Chystal som sa ho obísť. Zjavne bol opitý. Mikuláš si to však namieril rovno k nemu a celkom bez okolkov, bez hnevu, ale i bez strachu sa ho spýtal: „Čo ty tu ešte robíš? Nemal si už byť dávno v tej tvojej tajge?“
„No, len si ku mne nedovoľuj! Ja som starší. Bol som tu tisícročia pred vami a ja sa nedám len tak ľahko vyhnať. Mňa sa každý bojí a ja nemám s nikým zľutovanie. Ja som premohol aj Napoleona, aj Hitlera. Na chvíľu som sa síce Stalinom nechal nahovoriť na to, aby som hral akože sympatického, štedrého a dobráckeho deduška, ktorý na konci roka nosí darčeky – takého ma poznali aj tu pred niekoľkými generáciami –, ale to bola len taká finta, taká kultúrno-politická úchylka.“
„No veď práve preto to nefungovalo,“ nedal sa odbiť Mikuláš. „Všetci ťa prekukli: v týchto končinách si bol aj tak všetkými vnímaný len ako taká komunistická atrapa, ktorá mala nahradiť sviatok Narodenia nášho Pána tým tvojím Novým rokom.“
„Atrapa, neatrapa – bol som vo všetkých večerných správach, celé školy a všetci pionieri ma chodili vítať na zimný štadión či na námestie a moju cestu z mysu Čeljuskin do Jičína komentovali každý večer v celoštátnom spravodajstve.“
„Prosím vás, kto to je a čo to trepe?“ opýtal som sa Mikuláša.
„Ale, no kto by to bol… vari si na neho už nepamätáte? No predsa Dedo Mráz, postavička zo starých pohanských ruských legiend. V podstate tam zosobňuje krutosť a živelnosť zimy – teda žiaden dobrák, ale skôr taký zlovestný ‚didok‘. Po Októbrovej revolúcii si ho boľševici upravili a použili na nahradenie Vianoc vítaním Nového roku.
U vás vo vtedajšom Československu sa začali prvé pokusy zatieniť Ježiška Dedom Mrázom v roku 1950 v českom Jičíne. Inšpiratívny scenár, ako na to, vymyslela aktívna tajomníčka miestnej organizácie Zväzu československo-sovietskeho priateľstva (ZČSSP) Anna Jirásková. V mimoriadnom vysielaní mestského rozhlasu vtedy zaznelo: ‚Pozor, pozor! Zvláštne vysielanie pre deti. Práve k nám dorazila správa z mysu Čeljuskin, že Dedo Mráz nasadol na ruské sane, aby už 2. decembra prišiel do našej sokolovne na veľký detský karneval.‘
Anna Jirásková spísala svoje skúsenosti s organizovaním tohto podujatia a poslala ich do ústredia ZČSSP. Jej nápad využili a už v nasledujúcom roku sa konal celoštátny príchod Deda Mráza do Československa. Neprišiel však na začiatku mesiaca, ale až 31. decembra, pretože snahou Komunistickej strany Československa (KSČ) bolo vymazať z detských hláv aj mňa, aj Ježiška. Dokonca vyšla aj knižná publikácia Dedo Mráz príde do Československa. V roku 1953 o príchode celoštátneho Deda Mráza rokoval i Ústredný výbor KSČ.“
„No to mi teda pripadá dosť pitoreskné – dnešní mladí by povedali creepy – vytláčať oslavu narodenia historickej postavy Ježiša Krista vítaním cudzokrajnej mytologickej postavy v spolitizovanej podobe. Ešte šťastie, že to už patrí minulosti.“
„Ja ti dám minulosť, ty pop jeden zadubený! Ja som nikdy nikam neodišiel a môj čas ešte len príde… A keď už nechcete, aby v našich vzťahoch prevládala družba, tak vám zastavím prívod ropy aj plynu – ja sa aj tak zahrievam vodkou –, ale vy až potom uvidíte, kto tu naozaj vládne, kto skutočne som a koho ste sa chceli zbaviť!!!“ kričal za mnou Dedo Mráz a odkopol smerom ku mne prázdnu fľašu od Stoličnej, ktorá sa so skleneným cinkotaním kotúľala po asfalte. „Česť práci, súdružky a súdruhovia! No poďme! Budete tak zdraviť všetci, jasné!?“ ziapal do toho na celú ulicu. „Sneguročka, Sneguročka, kde si? Dones mi ďalšiu butyločku! Rozboríme sveta starý základ…“ reval a spieval celkom falošne a podnapito. No, ten červený nos asi naozaj nemal len od zimy.
Mikuláš len pokrútil hlavou a na diaľku mu poslal požehnanie. Deda Mráza v tej chvíli akoby kopol elektrický prúd a na niekoľko sekúnd ho naplo na zemi ako strunu. Potom sa naraz schúlil v podrepe, začal kňučať a zavýjať ako sibírsky vlk, oboma rukami sa chytil mreží brány, zúrivo nimi mykal a na ústach sa mu objavila pena. Zľakol som sa: veď ten tu hádam od zlosti a opitosti skolabuje…
„Zavoláme mu sanitku?“ spýtal som sa Mikuláša.
„Nechajte tak… to niektorí takto vždy reagujú na znak kríža… podľa toho sa dajú spoznať. Tu sanitka nepomôže,“ odvetil Mikuláš.
Vtom sa Dedo Mráz naraz postavil a rozbehol sa – nakoľko mu to valenky dovoľovali – preč od nás, hore Mäsiarskou, a ako bežal hore ulicou, pouličné lampy, ktoré míňal, jedna za druhou hasli. Po chvíli sa stratil v tme a o chvíľu nato sa ulica znovu normálne rozsvietila.
„Čo to malo byť?“ spýtal som sa.
„Ale, nič zvláštne… zbytky temnoty pohanstva,“ odpovedal pokojne Mikuláš. „U nás v Myre sme takých mali ešte celé húfy.“
„Ale ako mastil… asi sa bál, že mu nasadíte obojok a dáte si ho na reťaz: veď tak vás viacerí zobrazujú.“
„Ale prosím vás, komu by sa chcelo ťahať za sebou toho zúrivca? A načo by mi bol? Na strašenie detí? Tie treba vychovávať, a nie strašiť.“
Pohli sme sa ďalej po Alžbetinej smerom k Dómu. Aby som trochu zahladil rozpačitý dojem a svojho hosťa trochu rozptýlil po predchádzajúcom bizarnom stretnutí s jeho sibírskou atrapou, ktorá sa u nás ešte stále povaľuje pod bránou v očakávaní návratu starých čias, tak som sa rozhodol, že mu ukážem krásne gotické reliéfy na portáloch katedrály. Na námestí pred severnou vstupnou bránou do Dómu, keď sme prechádzali okolo nedávno zreštaurovanej Urbanovej veže, sa z tmavej neosvetlenej ochodze pod arkádami ozval plačlivý hlas:
„Mikuláš… svätý Mikuláš… Prosím ťa, svätý Mikuláš, pomôž mi… Ja som tak veril, že ťa dnes v noci stretnem, pomôž mi v mojej biede.“
Na toto volanie som po chvíli prerušil svoj výklad o stredovekom gotickom sochárstve, lebo som si uvedomil, že už hovorím pre seba samého. Mikuláš sa totiž medzitým vytratil a rázne vykročil za plačlivým volaním do tmy pod arkádami. Vybral som sa za ním.
Keď som prišiel aj ja pod striešku ochodze, videl som, ako sa Mikuláš skláňal nad postavou dobrácky vyzerajúceho staršieho muža s bielou, pekne pestovanou bradou a s okuliarmi v zlatom rámiku; rámik bol však pokrivený a jedno sklíčko na okuliaroch prasknuté. Sedel na akomsi mechu, mal na sebe taký smiešny červený kaftan, akoby župan, pravdupovediac, dosť ufúľaný, ľavý rukáv a polovička ľavej šosy boli rozstrapkané, sčerneté, akoby ohorené. Muž sa držal za okraj Mikulášovho rúcha a vzlykal: „Ja chcem ísť domov… Ja som nevedel, že ma tu nechcú, že to berú tak vážne… Veď tu predsa tiež pijú Coca-Colu… Veď ma už toľkokrát videli vo filmoch…“
„No, s tým sa už budeš musieť zmieriť, ale na to sú tu dosť citliví,“ chlácholil starčeka Mikuláš. „Ale veď som ti predsa písal a aj pred tromi rokmi dohováral… Prestaň s tým šaškovaním a hlavne sa nepretŕčaj mimo tých vašich obchodných centier… svet je trochu komplikovanejší, ako si myslíš.“
„Prosím vás, kto to zasa je? Vy sa poznáte?“ spýtal som sa.
„No, poznáme, je to dokonca taká moja vzdialenejšia rodina. Akoby som to povedal… ako nejaký vzdialený bratranec zo siedmeho kolena. Pred stáročiami sa od nás z Malej Ázie presťahoval do Holandska, tam sa premenoval na Sinterklaasa. Mali ho tam celkom radi a on to v podstate s miestnymi tiež myslel dobre: veľmi im chcel pomáhať a byť ako ja. Tam sa mi ešte aspoň trochu podobal – chodil tiež oblečený ako biskup a vodil tam so sebou akéhosi Čierneho Petra, ktorý tam akože strašil deti; dnes by mu to zatrhli ako politický nekorektný skrytý rasizmus.
Potom sa presťahoval do Ameriky, mitru aj berlu si však zabudol doma, tak si už kúpil len taký červený kaftan a čiapku s brmbolcom. Skúšal ešte kariéru pod rôznymi menami, pri nadobúdaní zelenej karty ho zapísali ako Santa Clausa a nevedno prečo nahlásil, že pochádza z Laponska, spoza polárneho kruhu, pričom však po fínsky nevie ani ceknúť. Tam mu dodnes poniektorí posielajú poštu, ako na trvalú adresu. Neskôr získal v USA aj plné občianstvo – pri jeho získaní mu pomohli z chlapci z Coca-Coly, ale chceli za to pravidelnú reklamnú protislužbu. Nakoniec sa celkom ponoril do biznisu, skúša to pravidelne v Hollywoode, všade si robí selfíčka, necháva sa fotiť…“
„… a ako sa sem dostal? A prečo je taký ubiedený?“ nedalo mi.
„No dobre, že sa pýtate… A dobre, že si všetko fotím – aspoň vám môžem ukázať, čo sa mi tu stalo,“ zareagoval živo Santa. Vytiahol pritom zo zadného vrecka mobil, chvíľu s ním manipuloval a potom nám pustil video.
Strašne som sa snažil ostať pri jeho sledovaní vážny. Po ukončení som sa dokonca pokúsil zatváriť aj tak trochu akože súcitno-rozhorčene, ale veľmi mi to nešlo. Mikuláš sa pri pozeraní smial tak, ako ste ho na žiadnej ikone nevideli smiať sa. Potom sa aj on premohol a vážne – aj keď trochu mu pritom šklbalo kútikom úst, ako zadržiaval smiech – povedal:
„Santa, ber to ako ponaučenie: venuj sa predaju kolových nápojov, ale aby sa vyhlo všetkým nedorozumeniam, tak radšej to prevádzkuj v lete – vtedy si ľudia nejakú tú chladenú kolu aj dajú s väčším gustom, ale nepleť sa do remesla ani mne, a už vôbec nie nášmu Pánovi. Apropos, a kde si nechal soby?“
„Soby? Jeden mi ušiel do lesov, keď sme prechádzali okolo Strečna. Odtrhli sa mu popruhy. Na Liptove sa zľakli medveďa, ktorý sa motal okolo krmelca, kde sme sa zastavili, a rozutekali sa mi. Tak mi ostali nakoniec len dva a na tých som prišiel konečne do Košíc. Nemal som ani kde ich ustajniť, tak som ich ponúkol do zoologickej záhrady v Kavečanoch. Pravdu povediac, musel som ich dať pod cenu, lebo ich ani veľmi nechceli. Ja som ich núkal ako pár, ale riaditeľ len krútil hlavou, že nie je pár ako pár – keď sú to dvaja samčekovia, stále ostanú len matematickou dvojicou, ale nemožno od nich očakávať nejaký prírastok, ktorý by bol benefitom pre ZOO. Nakoniec sa im ich uľútilo. Z takto zarobených peňazí som sa doteraz pretĺkal, ale už som na mizine… Čo teraz bude so mnou?“ pustil sa do celkom nechlapského fňukania Santa Claus.
„Tak dobre počúvaj,“ povedal Mikuláš a pritom si kutral vo vrecku. „Tu máš päť zlatých byzantských solidov. Pôjdeš tadiaľto rovno po Mlynskej ulici, prejdeš cez park a prídeš na železničnú stanicu. Tam je zmenáreň. Zmeň si ich na eurá, daj si v staničnej reštaurácii večeru. O druhej po polnoci ti ide autobus FlixBus do Budapešti na letisko. A ráno potom máš na výber viaceré lety domov. Rozumel si?“
„Ďakujem ti, svätý Mikuláš. Ja som vedel, že ma nesklameš, že mi pomôžeš,“ rozžiaril sa Santa Claus.
A tak sme sa pobrali každý svojou cestou. Santa Claus na stanicu, ja s Mikulášom k rímskokatolíckemu biskupskému úradu na Hlavnej, kde som svojho hosťa odovzdal rezortnému kolegovi, miestnemu otcovi arcibiskupovi. Pozvanie na kávu som slušne odmietol a s Mikulášom som sa srdečne rozlúčil: „To viete, mám povinnosti, musím ešte dnes večer dopísať rozrobený predvianočný apokryf pre stránku DoKostola.sk.“
A cestou domov som si pospevoval liturgický tropár na počesť svätého Mikuláša:Boh, večná pravda, ukázal ťa svojmu stádu – ako príklad viery, vzor svätosti a učiteľa zdržanlivosti. – Tvoja pokora ťa povýšila a chudoba obohatila, – otče, arcipastier Mikuláš. – Pros Krista Boha, – aby spasil naše duše.
