Za známym psychológom 20. storočia Erikom Eriksonom raz prišla zúfalá žena a položila pred neho peniaze so slovami: „Toto je môj posledný pokus. Ak mi nepomôžete vy, už mi zostáva len samovražda.“
Erikson ženu prijal a ona mu v dlhom rozhovore opísala svoj ťažký život. Bodkou v zozname jej problémov bol „handicap“ – väčšia medzierka medzi prednými zubami. A ešte ani kolega v práci, s ktorým zdieľala kanceláriu, si ju nevšímal. Akoby tam ani nebola, mala pocit zbytočnosti.
Erikson dal žene úlohu – ukázal jej na studňu na dvore. Mala sa ísť napiť a triafať cez tú medzierku prúdom vody na určitý cieľ. Po istom čase jej to šlo celkom dobre. Prišla ďalšia úloha. Žena mala týmto prúdom vody teraz trafiť živý terč – svojho kolegu v kancelárii a rýchlo utekať preč. Hoci nechápala, čo to má znamenať, svojho terapeuta poslúchla. Oplatilo sa. Nasledovala schôdzka s kolegom a potom ďalšie, častejšie a dôvernejšie. O niekoľko rokov dostal Erikson list s priloženou fotografiou.
Bola na nej žena so svojím kolegom – aktuálnym manželom – a ich štyri malé deti; všetky so širokým americkým úsmevom. Dve z nich mali medzierkou medzi zubami presne ako ich mama. Pod fotografiou bola veta: „Ako vidíte, dve deti majú rovnaké požehnanie ako ja!“
Tento príbeh je obrazom toho, čo nám ponúka kresťanstvo v omnoho vyššom rozmere a význame. Z môjho najväčšieho handicapu sa môže stať najväčšie požehnanie. Toto nám chce pripomenúť už samotný pohľad na kríž Ježiša Krista. Boh prijíma nespravodlivosť, utrpenie a smrť, aby ich obral o silu svojou prítomnosťou.
Miesta, ktoré my ľudia označujeme ako „Bohom zabudnuté“, sa stali miestami osobitnej Božej prítomnosti. Tento zázrak prináša kresťanstvo. Nejde len o estetickú medzierku medzi zubami, ale o bytostnú priepasť v mojej duši, ktorá sa môže premeniť na miesto Božej prítomnosti a jeho požehnania. Všetko ostatné sa v nej totiž stratí.
Preto nás Božie slovo neustále pozýva k pokániu, k obráteniu. Keď sa známeho filozofa Wittgensteina spýtali na poslanie filozofie, odpovedal: „Ukázať muche cestu von z fľaše.“ Muchy chytená vo fľaši naráža do skla a snaží sa nájsť cestu von. Nenapadne jej vraj pozrieť sa hore.
Osobne si myslím, že Wittgenstein tu filozofiu precenil. Toto je totiž výsostným poslaním kresťanstva – živého vzťahu s Ježišom Kristom. A zároveň tento obraz pekne znázorňuje, čo znamená pokánie – pozrieť sa hore a nájsť cestu na slobodu. Cestu k slobode Božích synov a dcér.
