Slovo (lat. verbum, gr. λόγος) je základnou stavebnou jednotkou jazyka a hlavným nástrojom komunikácie. Slovo je zhmotnením myšlienky; je hybnou silou poznávania a tunelom k poznaniu. Slovo je vyjadrením postoja či pocitu; je viditeľným alebo počuteľným odrazom vnútorného sveta človeka a, naopak, slovo videné a počuté má moc dotknúť sa vnútorného sveta človeka.
Slovo má nezmernú moc. Nanešťastie, (aj) dnes zažíva hlbokú krízu. Ľstivá manipulácia prostredníctvom slova a nekultúrnosť prejavu, ktoré sa vo verejnom živote už považujú za normu, sú znechucujúcimi, ale zďaleka nie najznepokojujúcejšími dôsledkami tejto krízy. Tým najalarmujúcejším je „vylepšovanie“ alebo rovno radikálna zmena významu slova.
Spisovateľ C. S. Lewis vo svojej knihe Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve (str. 17 – 19) kritizuje „vylepšovanie“ zmyslu slova kresťan prostredníctvom výkladu histórie slova džentlmen:
„Slovo džentlmen pôvodne znamenalo niečo rozpoznateľné, označovalo človeka s erbom a kusom zeme. Keď ste niekoho označili ako džentlmena, nebol to kompliment, ale jednoducho konštatovanie faktu. […] Ale potom prišli ľudia, ktorí povedali – správne, láskavo, duchovne, citlivo, tak všelijako možne, len nie užitočne –: ‚Ach, ale predsa to najdôležitejšie pri džentlmenovi nie je erb a vlastníctvo pôdy, ale správanie!‘ […] Byť počestný, zdvorilý a statočný je, samozrejme, omnoho viac než vlastniť erb. Ale nie je to tá istá vec. […] Keď slovo prestane byť nástrojom opisu a stane sa nástrojom pochvaly, už vám nehovorí fakty o objekte, ale hovorí o postoji k objektu.“
Gréckokatolícky kňaz, lekár a psychiater Max Kašparů v rozhlasovom rozhovore s názvom Dostávame sa na vrchol Babylonskej veže, v ktorom upozorňuje na negatíva individualizmu, opisuje trend menenia významu slov nasledovne: „Už neplatí všeobecná morálka. Každý má svoju vlastnú morálku. Tradičné hriechy chápeme po svojom. Pýcha je považovaná za zdravé sebavedomie, chamtivosť za ekonomický zákon, závisť za boj za spravodlivosť, hrubosť za slobodu prejavu, zanedbaná výchova detí za tvorbu vlastného názoru. Lenivosti hovoríme prokrastinácia a sexuálnej promiskuite boj s neurózou.“
Pozorovania a skúsenosti oboch autorov poukazujú na to, že pôvodný význam slov upravujeme, lebo z nášho pohľadu to, čo dané slová označujú, už nie je to isté, čo bolo pred niekoľkými storočiami. My moderní ľudia „to“ cítime a vnímame inak ako naši predkovia. Inými slovami, to pôvodné odstraňujeme alebo meníme, lebo to považujeme za neaktuálne, nemoderné, neplatné a predovšetkým za rušivé. Ale ono to má byť rušivé.
Slová a slovné spojenia ako pýcha, chamtivosť, závisť, hrubosť, zanedbaná výchova detí, lenivosť či smilstvo vo svojom pravom, pôvodnom zmysle označujú niečo skutočne tvrdé; vedia zabolieť i uraziť.
Avšak tieto slová tu nie sú preto, aby nás odsudzovali, zahanbovali alebo ponižovali. Sú tu, aby nás zobúdzali; aby ako víchrica otvárali dvere do nášho vnútorného sveta, ktorý možno je útulný, ale bez kyslíka. Alebo toho kyslíka potrebuje omnoho viac. Lebo náš vnútorný svet nemá byť iba útulný: predovšetkým má byť zdravý.
Ak pôvodný význam slova pýcha prekrútime na zdravé sebavedomie a význam slova hrubosť na slobodu prejavu, len sa utvrdíme v tom, že to, ako žijeme a čo robíme, je dobré a že so sebou môžeme byť aj naďalej spokojní. Ale život (nielen) kresťana nemá predstavovať stagnáciu a zakrpatenosť; má byť neustálym kultivovaním a rastom. A tie sú podmienené zmenou.
Tvrdé a nesympatické slová, ktoré sa nám v plnosti svojho významu počúvajú tak ťažko, že ich radšej premenovávame, sú tu na to, aby priniesli do našich životov zmenu nevyhnutnú pre ďalší rast. Tieto slová nám pomáhajú identifikovať príznaky rôznych „ochorení duše“; roztvoriť dvere do nášho vnútorného sveta a vytvoriť priechody pre Slovo, ktoré tú dušu bude liečiť, uzdravovať a posilňovať.
Zanedlho budeme sláviť príchod Slova – vteleného Boha. Takzvaná Filipovka, teda štyridsaťdňový pôst pred Narodením Pána, ktorý sa začína 15. novembra, deň po sviatku svätého apoštola Filipa, je jedinečnou príležitosťou prehodnotiť náš vzťah k slovám a starostlivosti o náš vnútorný svet.
Slová už majú svoj ustálený, storočiami overený význam. A bez ohľadu na dobu nestoja o jeho ďalšie rozširovanie či okliešťovanie. Naopak, som presvedčená o tom, že keby slová mohli hovoriť, aj tie najnepríjemnejšie z nich by sa proti niečomu takému rázne ohradili. Pretože najmä tú vyrušovaciu funkciu môžu efektívne vykonávať jedine v plnosti svojho pôvodného významu.
Naberme odvahu, vystúpme z komfortnej zóny moderného človeka a pomenujme kvalitu stavu nášho vnútorného sveta tými pravými slovami. Vytvorme cestu prichádzajúcemu Slovu – Láske a načúvajme mu. Ono je pripravené pôsobiť v našom vnútri uzdravujúcim a blahodarným spôsobom až na smrť na kríži.
