Žime nábožne a očakávajme blahoslavenú nádej a príchod slávy nášho Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch.“ (Tit 2,11-14)
Z týchto slov dýcha starostlivosť a záujem o bratov vo viere, ktorým autor píše. Vzácnych a draho zachránených povzbudzuje k bdelosti, triezvosti, pripravenosti a očakávaniu. Prví kresťania totiž verili, že parúzia – druhý Kristov príchod – je blízko a že sa jej dožijú. Túžili žiť tak, aby boli hodní odchodu s Majstrom do nebeskej vlasti, kde im sľúbil pripravené príbytky na večné časy.
Keď nás ľudí čakajú dôležité udalosti, sme schopní podávať nadľudské výkony.
Nemusím azda opisovať atmosféru na štadiónoch pri dôležitých zápasoch a význam povzbudzovania. Nielen skalní fanúšikovia sa dostávajú do varu – adrenalín stúpa všetkým, zdalo by sa, že to tam vrie. Spôsobuje to očakávanie a nádej na víťazstvo. Hráči podávajú výkony na hranici ľudských možností, fanúšikovia platia horibilné sumy za lístky, stoja hodiny v dlhých radoch… A to je len jeden zápas.
To, o čom hovorí Biblia, je zápas zápasov – o večný život.
Keď odchádzajú veľkí ľudia, zväčša zanechávajú testament. Posledné slová sú tie, ktoré považujú za dôležité povedať tým, ktorých nechávajú bez svojej bezprostrednej pomoci.
Boh svoj plán záchrany ľudstva uskutočňuje. Je len na tebe a na mne, či na ňom budeme mať účasť.
Pane, pomôž mi byť povzbudením tým, ku ktorým ma posielaš, a sám pri tom nestratiť ostražitosť.
