Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“ (Lk 11,1-4)
Nadšená apoštolka prechádzala ťažko dostupnými oblasťami Pyrenejí, aby učila katechizmus chudobných sedliakov. Mladej pastierky sa pýtala, či sa vie pomodliť aspoň Otčenáš. „Nie,“ odpovedala. „Ako je to možné?!“ „Lebo len čo vyslovím slová Otče náš, rozplačem sa dojatím a nemôžem pokračovať. Je také úžasné osloviť Boha ako Otca!“
Niečo podobné sa mi stalo aj neďaleko Bratislavy. Spovedal som snúbencov. Teda len ženícha. Nevesta sa priznala, že hoci je pokrstená, nevie sa ani poriadne modliť. A akoby na ospravedlnenie vysvetľovala: „Viete, môj otec je veľmi prudkej a násilnej povahy. Mama si od neho užila bitky, doma to bývalo hrozné. Jediným slniečkom bola moja stará mama, ktorej som sa chodila vyplakať. Keď zomrela, chodievala som na jej hrob, aby som jej tam vyrozprávala všetko, čo ma trápi. A tu som si v jednej chvíli povedala: ‚Keď je môj otec taký zlý, Bože, ty buď mojím otcom!‘ A odvtedy sa s ním rozprávam ako s mojou babičkou, kým žila. Viete, žiadne videnia, len mu hovorím a počúvam, čo mi odpovedá.“ „Vy ste mystička, hoci sa neviete ani modliť,“ povedal som jej.
Učeníci sa isto vedeli modliť a pravidelne sa modlievali. Ako zbožní židia sprevádzali každý deň od rána do večera, každú udalosť a ročné obdobie modlitbou žalmov. Určite sa takto od mala modlieval aj Ježiš. Ale tu bolo ešte čosi viac. Ak už Mojžišova tvár po rozhovore s Bohom žiarila, až si ju musel zakrývať rúškom, zaiste ešte viac bola prežiarená tvár Syna po rozhovore s Otcom. Aj keď odchádzal sám opodiaľ, tajomné láskyplné vyžarovanie muselo napĺňať celý priestor. Za takouto modlitbou zatúžili učeníci praktizujúci bežné modlitby svojho náboženstva. K modlitbe priťahuje len modlitba, do modlitby sa vstupuje modlitbou a len tí, čo sa modlia, vzbudzujú v druhých túžbu po modlitbe. So skúsenosťou rastie chuť a po jej zážitku zostáva prázdno, ktoré volá po ďalšej modlitbe. Ako prvú vec Ježiš hovorí, že v modlitbe sa treba obracať na Boha ako na Otca. To predpokladá osobný vzťah, aký má syn či dcéra k svojmu otcovi alebo matke. Je vstúpením do sveta Božej svätosti – a tá si vyžaduje, ale aj vyvoláva naše posvätenie a istotu vo všetkých našich pozemských starostiach.
K takejto modlitbe Ježiš ponúkol učeníkom Otčenášom kľúč. Zvelebovať presväté meno, nechávať kraľovať a pôsobiť Boha, odovzdávať mu všetky „chlebové“ záležitosti a plne sa vložiť do prítomnej činnosti. Prosiť o odpustenie i ďakovať zaň, len čo sa ozve spomienka na vlastný hriech a zabolí krivda od iných. A prosiť o silu premeniť na dobro skúšky pokušení, prijať v nich ponúkanú pomocnú ruku.
Je pravda, že modliť sa treba stále a modliť sa možno na každom mieste. Ale aj to je pravda, že i Ježiš si na modlitbu vytváral príhodný čas a vyberal vhodné prostredie. Potom mohol žiť v modlitbe a premieňať na modlitbu aj všetko, čo prinášal jeho rušný život. Ak nechceme len množiť úvahy o tom, aká by modlitba mala byť, treba zmeniť poradie a začať modlitbou.
