Vavrinec, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 21. júla, sa narodil 22. júla 1559 v juhotalianskom meste Brindisi, v tom čase súčasti Neapolského kráľovstva. Jeho rodičia, schudobnení šľachtici z rodu Rossi (Russo), mu výberom krstného mena Július Cézar chceli predznačiť vojenskú kariéru.
Po ich skorej smrti sa Július Cézar ako 14-ročný rozhodol pre iný typ boja a odišiel do Benátok. Aj keď predtým bol v rodnom meste oblátom u minoritov, vstúpil po dvoch rokoch do kapucínskeho kláštora vo Verone, kde prijal rehoľné meno Vavrinec po rímskom diakonovi mučeníkovi. Do roku 1583 študoval teológiu a filozofiu na Univerzite v Padove a potom v kapucínskom inštitúte Studio teologico «Laurentianum» v Benátkach. Už pred Vianocami roku 1582 bol vysvätený za kňaza.
Plynule hovoril ôsmimi jazykmi (o. i. aj česky) a tvrdil, že je schopný „napísať celú Bibliu spamäti“. V roku 1583 začal pôsobiť ako učiteľ a kazateľ v Benátskej provincii Rádu kapucínov. Čoskoro získal povesť výrečného kazateľa. Zachovala sa takmer tisícka jeho kázní a výkladov vrátane uznávaného výkladu Knihy Genezis. Takzvanú „židovskú kázeň“ (výklady kresťanských dogiem, ktoré si museli vypočuť aj Židia) prednášal v takej brilantnej hebrejčine, že poslucháči ho považovali za obráteného Žida. Jeho teologické spisy vrátane dizertačnej práce zároveň ukazujú hlbokú znalosť diela Martina Luthera.
V roku 1586 ho vymenovali za magistra novicov a gvardiána kláštora v Bassano del Grappa, kde sídlil rádový noviciát. Od roku 1590 viedol brat Vavrinec rôzne provincie rádu ako provinciálny predstavený. Pôsobil opakovane aj ako generálny definitor (poradca) rádu.
V roku 1599 ho pápež Klement VIII. poslal na nemecky hovoriaci sever Európy ako predstaviteľa protireformácie. Okrem iného mal na návrh cisára Rudolfa II. založiť kláštor v Prahe. Pre morovú epidémiu sa však rozhodol ináč a nasmeroval si to do Viedne, kde po srdečnom prijatí založil kláštor so šesťčlennou komunitou bratov. V roku 1600 však predsa ustanovil kapucínsky kláštor na pražských Hradčanoch.
V roku 1601 sprevádzal na frontovej línii ako vojenský kaplán boj habsburských vojsk proti Turkom a jeho povzbudzovanie kázňami s krížom ruke malo zohrať významnú úlohu pri dobytí uhorského mesta a pevnosti Stoličný Belehrad 14. októbra 1601.
Po návrate do Talianska stál Vavrinec v rokoch 1602 – 1605 na čele kapucínov ako generálny minister. Potom pôsobil v diplomatických službách, o. i. ako sprostredkovateľ mieru v južnej a západnej Európe vrátane mieru medzi Španielskom a Savojskom v rokoch 1616/1617.
Pri jednej z takýchto delikátnych diplomatických misií, tentokrát z poverenia neapolských spolurodákov, zomrel v roku 1619 na svoje 60. narodeniny v Lisabone v dome Pedra da Toledo, markíza z Villafranca del Bierzo v severošpanielskej provincii León. Ten dal jeho pozostatky zabalzamovať a previezť do svojho sídla, kde ich pochovali vo františkánskom Kláštore zvestovania Panne Márii; tu sa nachádzajú dodnes.
Vavrinec bol kanonizovaný v roku 1881 a pápež Ján XXIII ho pri štyristoročnici jeho narodenia 19. marca 1959 vyhlásil za učiteľa Cirkvi s titulom Doctor apostolicus (apoštolský učiteľ).
