Pred časom ma zaujala úvaha istého rozhľadeného teológa, ktorý nahlas uvažoval o matke Panny Márie svätej Anne. Zistenia, ktoré uvádzal, boli zaujímavé, no znepokojivé. Bežný katolík o ne ani nezakopne. Možno je to tak lepšie.
Onen teológ širokému publiku približoval tézu, že svätá Anna ako matka Bohorodičky nikde v smerodajných prameňoch nefiguruje. To znamená, že neexistovala. Respektíve existovala, no nevieme, ako sa volala, kým bola, čo robila, čo prežívala atď.
Úcta k svätej Anne stojí skôr na ľudskej túžbe uctiť si matku Ježišovej Matky alebo – ak chcete – uctiť si Ježišovu babku. Dnes tieto dohady, až na pár výnimiek, nikoho ktovieako nevzrušujú, no už v prvých storočiach existencie Cirkvi boli takéto a podobné otázky kladené a zbožný ľud trval na odpovediach. Učitelia, kňazi i teológovia sa pokúšali odpovedať, a tak vznikol príbeh o Ježišovej starkej.
Veď čo môže byť milšie ako babička, ktorá objíma svojho vnúčika, ktorá ho čičíka v náručí. O tom, že niečo také muselo byť súčasťou Ježišovho života, nebolo pochýb.
Zmienku o svätej Anne, opis jej života a vnútorné pnutia prináša tzv. Jakubovo protoevanjelium. Biblisti sa zhodujú, že tento text vznikol v priebehu 2. storočia.
Spis je nekánonický. To znamená, že nie je súčasťou Svätého písma. Ide skôr o beletriu, teda vymyslený príbeh, ktorý má veriacim priniesť chýbajúce dieliky skladačky.
Napriek tomu príbeh svätej Anny, ktorý je súčasťou tohto textu, ľudí chytal za srdce.
Je to príbeh o žene, ktorá túži po dieťati, no žiadne dieťa nemá. Nakoniec po Božom zásahu otehotnie, narodí sa jej dcérka, čo je vlastne zázrak, a tá dcérka je zhodou okolností Panna Mária. Panna Mária, „požehnaná medzi ženami“, privedie na svet Mesiáša.
Vystupuje tu aj svätý Joachim, Máriin otec a Ježišov dedko. Jeho príbeh je tiež viac mýtom ako overiteľnými dátami.
V Jakubovom protoevanjeliu nachádzame nárek svätej Anny. Narieka nad životom, oplakáva svoj ťažký údel neplodnej ženy. Je to nádherný nárek, ak teda môžeme niečo ako nárek nazvať nádherným. Je to výkrik, akého sú schopné len ústa zúfalej ženy, ženy, ktorej ide o všetko. Tento nárek, táto modlitba, tento povzdych zbožnej ženy zaletí až k Bohu a Boh sa zmiluje. Veď posúďte sami:
„Keď zdvihla oči k nebu, uvidela hniezdo vrabca a začala plakať: ‚Je mi smutno. Ach, kto ma porodil? Ktoré lono ma priviedlo na svet? Veď som sa stala prekliatou medzi synmi Izraela a s výsmechom ma vyhnali z chrámu. Je mi ťažko, veď komu som podobná? Nepodobám sa nebeskému vtáctvu, veď i jemu dávaš ty, Hospodin, potomstvo. Nie som podobná zvieratám, lebo i im dávaš, Pane, potomstvo. Nie som podobná ani tej vode, veď i voda prináša pred tebou svoje plody, Hospodin. Ach, je mi smutno a komu sa podobám? Nie som podobná ani zemi, ktorá prináša plody a oslavuje teba, Pane.‘“
Po tejto modlitbe k svätej Anne prišiel anjel a oznámil jej, že sa stane matkou. Ďalej to už poznáme.
Príbeh svätej Anny rezonuje aj vo výtvarnom umení. Tu sa svätá Anna uvádza s prívlastkom „samotretia“. Jej hodnota spočíva nie v osamotení, ale práve v spojení s Ježišom cez Pannu Máriu. Táto téma bola frekventovaná aj na prelome stredoveku a novoveku. Vo svojom portfóliu ju mali Leonardo da Vinci či Lucas Cranach starší. Tie obrazy sú nádherné.
Niekedy je dobré, keď našimi pohodlnými pravdami niekto zatrasie. Nie preto, že by sme mali radi skazu, ale preto, aby sme pochopili silu toho, čo vyznávame, silu toho, na čo prisaháme, silu toho, čo nám rozochvieva srdce.
