Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. (…) Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“ (Mk 7,14-23)
Spraviť z Ježišových poučení o čistých a nečistých jedlách záver, že treba pozerať na srdce človeka a hľadať v ňom len to dobré, skrýva nemálo úskalí. Nezaškodí posvietiť si na ne.
Je pravdou, že človek sa nestáva lepším, ak sa lepšie (podľa dnešného presvedčenia zdravšie a ekologickejšie) stravuje. Kdekoľvek sa ocitne, prináša so sebou svoje vnútro, svoje srdce, reagujúce podľa toho, čím je plné. Hoci v každom je čosi dobrého, treba priznať, že nielen dobro. Biblická múdrosť hovorí, že „hlbočina je človek a jeho srdce priepasť“ (Ž 64,7) a Pán je ten, ktorý skúma srdce a myseľ a pozná nás lepšie než my sami.
Chce to kus odvahy pravdivo sa pozrieť na svoje vnútro Ježišovými očami. Zanedbávané a nedocenené spytovanie svedomia chce nahradiť odporúčaná psychohygiena. Tá však nerieši podstatu problému. Keď už, tak nám ide skôr o kardiohygienu. Teda počúvať hlas svojho srdca a súčasne aj Božieho.
Vytvárať medzi nimi súlad a harmóniu. To znamená neustály zápas tajomstva neprávosti s tajomstvom Božej milosti a už po krátkom nahliadnutí človek žasne, čo všetko sa v ňom melie. Každý, kto je k sebe pravdivý, zahliadne v sebe diabla i anjela. Len ak si to prizná, môže sa postupne stávať anjelom v ľudskom tele.
Ježiš považoval za dôležité, aby učeníci aj zástupy pochopili podstatu napätia medzi jeho postojmi a tým, ako celý problém nastolili farizeji a zákonníci. Vyjadroval sa veľmi jasne. Veď práve nepochopenie podstaty predpisov a nariadení robilo z farizejov náboženské monštrá a dodnes vnáša pachuť do náboženského a cirkevného života.
Treba však súčasne pripomenúť, že ak Ježiš upriamuje pozornosť na srdce, nechce tým negovať prepojenosť a vzájomný vplyv medzi duchovným životom a stravou, nápojmi, postojmi tela a náboženskými rituálmi. Isto je vnútorný súvis medzi celkovou životosprávou a zvýšenou zmyselnosťou, točením sa len okolo seba, podriaďovaním všetkého vlastným chúťkam. Človek tvorí jeden celok. Vedel to Mojžiš i Ježiš. Farizeji to však obrátili dolu hlavou: budem jesť čisté pokrmy a budem vnútorne čistý. Treba začať naopak, od srdca.
Kto chce byť slobodný a zároveň verný, musí chápať podstatu vecí a ich vnútorné súvisy; inak smeruje k slepej kŕčovitosti alebo bezbrehej svojvoľnosti. Za každým ľudským konaním sú vnútorné pohnútky, či si to uvedomuje, alebo nie.
Preto je základom poznať „myšlienky a hnutia srdca“ a vedieť ich správne usmerňovať. V tom spočíva celý správny duchovný život, ktorý všetko zosúlaďuje do životnej harmónie. Keď sa ozvú struny hladu a rozmýšľam, čo budem jesť, nezaškodí spýtať sa aj na to, čo hýbe mojím srdcom, pomenovať to a usporiadať. Pane, „nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (Ž 90,12).
