Svätec, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 1. júla, pochádzal z mexického Atoyacu, kde sa v roku 1877 narodil a kde vyrastal v chudobnom prostredí. Táto skúsenosť v ňom vzbudila lásku k chudobným, biednym a opusteným. Vysvätený za kňaza bol vo veku 27 rokov. Jeho cesta ku kňazstvu bola však komplikovaná. Štúdium musel niekoľkokrát prerušiť, aby mohol pracovať a podporovať svoju rodinu, ktorá sa topila v dlhoch a chudobe.
Po vysvätení začal pracovať v sociálnej oblasti. Založil rehoľnú Kongregáciu sestier klarisiek Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorá sa starala o siroty a deti v núdzi. Bol príkladným a obetavým kňazom a svojím zanietením priťahoval a inšpiroval aj iných duchovných. V Mexiku však bola napätá politická situácia a zintenzívňovalo sa prenasledovanie Katolíckej cirkvi, ktorú sa štát snažil vytlačiť z verejného života aj pomocou proticirkevných zákonov. Keď otcovi Justínovi s dobrým úmyslom radili, aby odišiel do bezpečia exilu, vyhlásil: „Zostanem so svojím ľudom. Či budem živý, alebo umriem!“
Aby mohol slúžiť svojim farníkom v meste Cuquío aj naďalej, musel sa ukrývať. Spolu so svojím kaplánom Atilanom Cruzom Alvaradom sa uchýlil na neďaleký ranč Las Cruces. Tu sa obaja kňazi spoločne modlili ruženec a preberali ďalšiu stratégiu, ako v komplikovanej situácii rozvíjať pastoračnú prácu. Keď na úsvite 1. júla 1928 vtrhlo na ranč štyridsať vládnych vojakov na čele so starostom mesta, otec Justín otvoril útočníkom dvere svojej izby a odvážne zakričal: „Nech žije Kristus Kráľ!“ Vojaci ho okamžite zastrelili. Vzápätí popravili aj otca Atilana.
21. mája 2000 pápež Ján Pavol II. kanonizoval 25-člennú skupinu, v ktorej prevažnú väčšinu tvorili kňazi zavraždení v mexickej „La Guerra Cristera“ zato, že aj napriek štátnemu zákazu pokračovali v napĺňaní svojej misie. Patril medzi nich aj svätec dnešného dňa.
Zavraždených kňazov v Mexiku bolo oveľa viac, no z kanonizačného procesu boli vyňatí tí duchovní, ktorí Cirkev obraňovali so zbraňou v ruke.
