18. marec patrí v kalendári Rímskokatolíckej i Gréckokatolíckej cirkvi svätému biskupovi Cyrilovi Jeruzalemskému, teológovi, talentovanému obhajcovi a vynikajúcemu učiteľovi kresťanského učenia, ktorému boj proti herézam vyniesol opakované vyhnanstvá.
Cyril sa narodil v Jeruzaleme okolo roku 315 a od mladosti bol vychovávaný v kresťanskej zbožnosti. Po dosiahnutí dospelosti si vybral mníšsky život a neskôr ho vysvätili za kňaza. V roku 350 po smrti svojho predchodcu Maxima III. (333 – 348) sa stal biskupom Jeruzalema.
Ako biskup viedol miestnu cirkev v období závažných teologických sporov. Vehementne bojoval proti arianizmu, ktorý popieral Kristovo božstvo, i proti heréze macedonianizmu, ktorý odmietal božstvo Svätého Ducha. Táto nekompromisná obrana kresťanskej náuky mu priniesla mnohých nepriateľov najmä medzi ariánskymi biskupmi, ktorí sa usilovali o jeho zosadenie a vyhnanstvo.
Jedným z významných momentov Cyrilovho biskupstva bol zázrak, ktorý sa odohral v roku 351, keď na Turíce sa na oblohe nad Jeruzalemom objavil žiariaci kríž, ktorý sa tiahol od Golgoty po Olivovú horu. Tento nebeský úkaz bol interpretovaný ako dôkaz pravdivosti kresťanskej viery a Cyril s tým oboznámil ariánskeho cisára Konštancia II. (337 – 361) dúfajúc, že ho privedie späť k plnosti viery.
Cyrilova neústupnosť v obrane kresťanskej pravdy viedla k tomu, že bol trikrát vypovedaný z Jeruzalema. Prvýkrát ho z mesta vyhnal ariánsky metropolita Akácius z Cézarey Palestínskej (339 – 366), ktorý ho obvinil zo sprenevery cirkevného majetku. Cyril, ktorý počas hladomoru v Jeruzaleme rozdal všetok svoj majetok chudobným, bol donútený opustiť svoje biskupské sídlo a našiel útočisko u biskupa Silvána v Tarze (asi 359 – 368).
V roku 359 bol rehabilitovaný na koncile v Seleucii (dnes Silifke v Turecku), no vzápätí ho cisár Konštancius II. opäť poslal do vyhnanstva. Za jeho nástupcu Juliána Odpadlíka (361 – 363) sa Cyril mohol vrátiť do Jeruzalema, kde sa čoskoro stal svedkom pokusu o obnovu židovského chrámu na Chrámovej hore. Ako predpovedal, tento pokus sa skončil katastrofou – zemetrasenie a nebeský oheň zničili stavbu a donútili Židov prestať v práci.
Za vlády cisára Valensa (363 – 378) bol Cyril opäť vyhnaný, až kým sa po smrti tohto ariánskeho panovníka nemohol definitívne vrátiť do Jeruzalema.
V roku 381 sa Cyril zúčastnil na Druhom ekumenickom koncile v Konštantínopole, kde pomáhal potvrdiť Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery a odsúdil herézu macedonianizmu.
Jeruzalemský biskup Cyril zomrel v roku 386 po dlhej a plodnej službe Bohu a veriacim. Jeho dielo ostáva dodnes významným prameňom kresťanskej náuky a povzbudením pre všetkých, ktorí hľadajú pravú vieru.
Svätý Cyril zanechal významné teologické dielo, ktorého súčasťou sú najmä Katechetické homílie – 23 katechéz určených pre katechumenov pripravujúcich sa na prijatie krstu. V týchto spisoch jasne vysvetľuje základy kresťanskej viery a zdôrazňuje potrebu prijať Symbol viery srdcom i mysľou.
Jeho učenie o Eucharistii je hlboké a realistické: Cyril učí, že pri slávení Eucharistie dochádza k skutočnej premene chleba a vína na Kristovo telo a krv, čím sa jasne stavia proti symbolickému výkladu tejto sviatosti.
V roku 1883 ho pápež Lev XIII. vyhlásil za Učiteľa Cirkvi.
Jeruzalemský biskup pozná ľudí a chápe ich obmedzenia a slabosti. Vie, že dôvody na obrátenie sú niekedy nedokonalé, no on sa postupne snaží priviesť človeka k pravému poznaniu, čo vyjadruje obrazným spôsobom:
„Vezmem si návnadu na udicu a podržím ťa ňou. Aj keby si neprišiel s dobrým úmyslom, predsa máš mať dobrú nádej a stať sa blaženým. Možno si nevedel, kam ideš a aké siete ťa chytajú. Padol si do sietí Cirkvi. Nechaj sa chytiť, ži, neunikaj! Ježiš pre teba hodil udicu, nie aby ťa nechal zomrieť, ale aby ti dal život po tom, ako ťa nechá zomrieť. Nechá ťa zomrieť a vstať z mŕtvych. Počul si, ako apoštol hovorí: ‚mŕtvy hriechu, živý pre spravodlivosť´ (Rim 6,11). Zomri svojim hriechom a ži pre spravodlivosť! Takto ži od dnešného dňa!“
