Pred časom sme si predstavili niekoľko chrámov, ktoré z rôznych dôvodov prišli o svoje veže. Dnes sa pozrieme na opačnú situáciu, keď veže „stratili“ svoje kostoly. Zostali stáť ako nemá pripomienka zaniknutej histórie. Vďačili tomu často aj zosilnenej statike, ktorá lepšie odolávala zubu času, alebo šlo len o priaznivú zhodu okolností. Niektoré chátrali bez využitia, iné slúžili aspoň ako zvonice.
Medzi menej šťastné prípady patrí veža pôvodne ešte románskeho farského Kostola svätého Jakuba v centre Nitry. Zostala stáť sama po tom, čo zvyšok chrámu po vyhorení zbúrali v roku 1786. Jej čas sa naplnil o storočie neskôr, keď ju v roku 1880 tiež rozobrali. V Mošovciach zasa prežila gotická veža Kostola Najsvätejšej Trojice sama doslova len chvíľu. Starý chrám zbúrali a nahradili novostavbou v rokoch 1912 – 1913. Pôvodne 45 metrov vysokú vežu ponechali na mieste a začlenili do nového kostola. V krátkom čase sa však ukázalo, že jej statika je narušená, a tak sa ešte v lete roku 1913 rozhodlo o jej zbúraní.
Spomedzi stojacich kostolných veží si priblížime tri šťastnejšie príklady, pričom hneď dve z nich „osameli“ až v druhej polovici minulého storočia.
Storočia samoty – Miloj
Kto niekedy prechádzal cestou zo Spišskej Novej Vsi do Spišských Vlachov, nemohol si v poli pred dedinkou Spišský Hrušov nevšimnúť výraznú dominantu krajiny – ruinu veže. Týči sa ako posledný svedok dávno zaniknutej obce Miloj a jej gotického chrámu.
Ranogotický kostol zasvätený poľskému svätcovi svätému biskupovi mučeníkovi Stanislavovi postavili niekedy v 13. storočí ako jednoloďovú stavbu so západnou predstavanou vežou. Starostlivo opracované nárožné kamene na veži a malom zvyšku západnej steny lode spolu s portálmi do podvežia svedčia o kvalite a istej reprezentatívnosti objektu.
Miloj bola staré sídlo, spomína sa už v darovacej listine z roku 1255 ako „terra Miloy“. O samotnom kostole sa prvýkrát dozvedáme až v roku 1402. Dedina zanikla niekedy v 16. storočí. Chrám bez veriacich začal chátrať a napokon sa mal stať zdrojom stavebného materiálu pri výstavbe renesančného kaštieľa Csákyovcov v neďalekom Spišskom Hrušove.
Viac svetla do dejín kostola i zaniknutej dediny vniesol archeologický výskum Bela Pollu v rokoch 1962 – 1963, ktorý odkryl základy kostola a prikostolný cintorín, ako aj časť ďalších objektov.
Nepriazeň osudu do dnešných dní prežila len samotná veža a zvyšky západnej steny lode na južnej strane vrátane jej nárožia. Z architektonických detailov sú to predovšetkým dva portály v podveží. Väčší z nich, vedúci do podvežia, je už zakončený mierne zahroteným oblúkom. Menší vstup má ešte polkruhový oblúk. Oba portály sú jednoduchého tvaru, ale zhotovené zo starostlivo opracovaných kameňov červenej farby. Na horných podlažiach veže sa okrem toho zachovalo viacero okien.
Vyše 700-ročná veža predstavuje výrazný krajinný prvok a má tiež veľkú historickú hodnotu. Zaslúžila by si určite viac pozornosti zo strany kompetentných, aby sa predišlo ďalšiemu chátraniu a úbytku muriva. Nehovoriac už o prezentácii pôdorysu zaniknutej lode a svätyne.
Nešťastný osud – Gerlachov
Ďalšiu osamotenú vežu nájdeme v podtatranskej dedinke Gerlachov, ktorá dala meno nášmu najvyššiemu vrchu. V tomto prípade by sme však ešte zrejme našli aj pamätníkov, ktorí videli stáť celý kostol. Ten totiž existoval ešte pár rokov po druhej svetovej vojne.
Ranogotický chrám zasvätený pôvodne svätému Martinovi, neskôr Svätému krížu postavili v obci zrejme niekedy na prelome 13. a 14. storočia ako typickú jednoloďovú stavbu s kvadratickým presbytériom, severnou sakristiou a predstavanou západnou vežou.
Prvá písomná zmienka o obci je až z roku 1326. So svojím kostolom si gerlachovská farnosť dala ešte viac načas a v písomných prameňoch sa spolu objavujú až v súpise pápežských desiatkov pre Spiš z roku 1520.
Počas reformácie prešiel chrám do rúk evanjelikov, ktorí ho využívali do roku 1675, keď im ho odobrali a vrátili katolíkom. Tým však nevedomky rozhodli o osude stredovekej stavby. Veriacich hlásiacich sa k Rímskokatolíckej cirkvi bolo totiž v obci aj počas nasledujúcich storočí málo, a tak mali veľké problémy starať sa o kostol. Jeho stav sa postupne zhoršoval, až sa stal pred sto rokmi havarijným. V 30. a 40. rokoch potom prebiehala komunikácia medzi Cirkvou a štátnymi úradmi o poskytnutí finančných prostriedkov na opravu alebo povolenia schátraný chrám zbúrať. Peniaze napokon pridelené neboli, a tak prišlo na rad zbúranie.
K tomu napokon došlo v roku 1953, keď bola zbúraná takmer celá loď, presbytérium a sakristia kostola. Zachovaná bola aspoň veža s mladšou prístavbou a západná stena lode. Aj tento zvyšok gerlachovského chrámu však bol v zlom stave a reálne hrozilo jeho zrútenie.
Vežu sa však napokon predsa len podarilo zachrániť. Miestne úrady povolili jej opravu formou brigád veriacich v roku 1955. Dostala nové zastrešenie a vymenili tiež zvonovú stolicu, keďže v nej ostal vzácny zvon z roku 1525.
Kostolná veža v Gerlachove nemá status národnej kultúrnej pamiatky, avšak aj tak predstavuje peknú pripomienku stredovekých dejín Cirkvi v tejto obci.
Svedok zatopenej minulosti – Liptovská Mara
Do ďaleka žiaria biele fasády renesančnej veže zaniknutého Kostola Panny Márie na západnom brehu priehrady Liptovská Mara. Stojí tam ako posledný svedok zatopenej obce, ktorá dala meno jednému z najznámejších vodných diel na Slovensku.
Liptovská Mara patrila medzi najstaršie a najvýznamnejšie sídla Liptova. Niekoľko storočí bolo cirkevným i správnym centrom Liptova, kde sa schádzala na rokovania šľachta z celej Liptovskej stolice. V oboch prípadoch hral hlavnú úlohu tunajší chrám zasvätený Panne Márii, ktorá dala aj meno celej obci.
Prvý kamenný kostol tu postavili už niekedy okolo roku 1100 a odborníci ho považujú za vôbec najstaršiu sakrálnu stavbu Liptova. V druhej polovici 13. storočia na jej mieste postavili väčší chrám už v ranogotickom štýle. Po viacerých rozšíreniach, ktoré si vyžiadal jeho význam, sa zmenil na reprezentatívny dvojloďový objekt s polygonálnym presbytériom a dvojpodlažnou sakristiou na severnej strane. Základný stavebný vývoj sa zavŕšil v 30. rokoch 17. storočia, keď ku kostolu z južnej strany pristavali už spomínanú nízku masívnu vežu.
Osud celej obce sa začal napĺňať v roku 1964, keď sa rozhodlo, že celá oblasť musí ustúpiť plánovanej priehrade na Váhu. Kostol Panny Márie bol pamiatkarmi vyhodnotený ako jedna z najvýznamnejších pamiatok územia určeného na zatopenie, a tak sa zvažovalo, ako ju zachrániť. Po zámere obohnať chrám ochrannou hrádzou bol odmietnutý aj plán premiestniť ho na vyššie položené miesto.
Po dôkladnom výskume, ktorý objasnil stavebný vývoj kostola a priniesol aj objav základov jeho ranorománskeho predchodcu, boli v rokoch 1973 – 1974 sňaté všetky cenné stavebné i ozdobné prvky, časti zariadenia i fresky, ktoré mali byť použité pri výstavbe kópie chrámu. Následne kostol kompletne rozobrali až na renesančnú vežu. Pri nej je prezentovaný pôdorys zaniknutého chrámu, škoda, že bez vyznačenia staršieho objektu. Veža je dnes jednou z expozícií Liptovského múzea. Kópiu kostola vystavali neskôr v areáli skanzenu v Pribyline. Práce na nej dokončili až v roku 1998.
