Staroba – choroba, vraví sa. Choroba, to nie je nič extra dobré. Kto sa teší na chorobu a slabosť? Zrejme niet na svete takého človeka. Ľudia snívajú o dlhovekosti. No o akej? O vysokom veku v dobrom zdraví. Ľudia prahnú po aktívnej starobe, ktorá bude spojená so silou mladosti a do toho bude sebavedomo vstupovať múdrosť šedín. Nechcem vás zarmucovať, no nič také neexistuje. Staroba, slabosť a choroba prichádzajú spolu, sú to trénerky našej pokory.
Ľudia hovoria o dlhovekosti, no nikto si nepredstavuje, že sa dožije sto rokov a posledných desať rokov bude pripútaný na lôžku odkázaný na starostlivosť svojich blízkych alebo odborného zdravotníckeho personálu. O takej starobe nikto nebásni. O takej starobe sa taktne mlčí.
Tí múdrejší spomedzi nás, ktorí čo-to pochopili, hovoria, že podstatné je naučiť sa žiť v slabosti.
Prednedávnom mi to potvrdil môj známy, ktorý je tréner bojových umení. Celé roky prisahal na hrubú silu. Spoliehal sa na svaly, pružnosť, silu a výbušnosť, ktoré sú esenciálnou známkou mladosti a víťazstva.
Potom dostal možnosť trénovať v krajine vychádzajúceho slnka a prišiel k dôležitému poznaniu. Vetchý starček ho v tréningovom zápolení porazil. Starec nemal silu. Tá ho dávno opustila. Mal niečo dôležitejšie. Skúsenosť, múdrosť a techniku. Tieto tri atribúty mu zaručili víťazstvo bez toho, aby sa na smrť unavil. Toto bol skutočný majster.
Ako ale dospieť k takémuto stavu? Nielen v telesnosti, ale aj v duchovnosti. Ako sa so starnutím vyrovnať? Ako nájsť správnu mieru sily v slabosti?
Nemecký benediktínsky mních, kňaz a spisovateľ Anselm Grün hovorí, že sa človek musí so starobou zmieriť, musí ju prijať, musí ustúpiť do ústrania. Len vtedy môže začať napredovať a duchovne rásť.
Nie je to však jednoduché: „Sú medzi nami aj starí ľudia, ktorí neustále chcú, aby ich niekto uznával a aby boli stále na očiach. Musia byť stredobodom pozornosti, aby mali pocit, že si ich niekto všíma. Cítia a vnímajú sami seba iba vtedy, keď si ich niekto všíma. To sú však nezrelé formy staroby.“
Opak nezrelej staroby je múdra staroba, starnutie so cťou, staroba, ktorá je obohatením pre človeka samotného, ako aj pre jeho okolie.
Slabosť staroby človeka učí, že sa už nemôže spoliehať sám na seba a svoje sily. Vlastnú cenu musí začať hľadať inde.
Anselm Grün uvažuje: „Cieľom staroby by malo byť spočinúť v sebe. To znamená vždy spočinúť v Bohu. V Bohu hľadať základ svojho života a vlastnej ceny. Keď dôverujem Bohu, začnem dôverovať aj ľuďom. Dôvera v Boha dáva človeku vnútornú nezávislosť. Nezávislosť nám zas dáva pevné istoty a tiež generuje nové typy dôvery.“
Spočinúť v Bohu znamená hľadieť do budúcnosti bez obáv. Straty z detstva či mladosti, premárnené príležitosti už staroba nenapraví. „Tým, že si tieto straty priznám, môže sa pociťovaná bolesť začať meniť. Tak sa zranenie môže premieňať na perlu, ako to opísala svätá Hildegarda z Bingenu. Jednoducho nie sme ponechaní napospas tomu, čím sme boli. Môžeme na sebe pracovať. Môžeme sa postupne upokojovať a získavať sebadôveru, dôveru v ľudí a dôveru v Boha. Učiť sa dôverovať je duchovná úloha. Učíme sa chápať, že nás Boh bezvýhradne prijíma. Úlohou je snažiť sa dôverovať iba Bohu. Ak sa to naučíme, začneme veriť aj ľuďom. Pretože uveríme, že všetci sú Božími deťmi, že v každom je Kristus, a tak je v každom zákonite aj zdravé jadro alebo prinajmenšom aspoň túžba byť dobrý,“ uvádza Grün.
Nie, starnutie nie je v ničom jednoduché. Slabosť je iritujúca a môže nás uvrhnúť do depresie. No nádej tu je. Pýtajme sa múdrych starších, hľadajme v prameňoch, snorme vo svedectvách a všetko vkladajme do Božích rúk.
