Ako mladý kňaz emigrant ešte za bývalého režimu som krátko pôsobil v Kanade. Tam pri návšteve jedného obchodného domu som sa v butiku, kde predávali pre turistov tričká s vtipnými nápismi, cvičil v angličtine a v poznávaní anglosaského zmyslu pre humor. Osobitne mi ostali v pamäti dve tričká s ich grafikou a nápismi.
Na prvom bol zákerne sa škeriaci mudžahedín s arafatkouna hlave a kalašnikovom v jednej ruke a s bombou so zapáleným knôtom v druhej. V textovej bubline bol nápis: Visit the Middle East. We promise you a holiday you’ll never forget – Navštívte Blízky Východ. Sľubujeme vám dovolenku, na ktorú nikdy nezabudnete.
Na druhom tričku, ktoré som si zapamätal, bol pôsobivo – z podhľadu, akoby sa na vás rútil – zobrazený sovietsky tank (myslím, že T-72), nad ním v efektnej grafike kosák a kladivo. Nápis znel: Visit Russia before Russia visits you – Navštívte Rusko skôr, ako Rusko navštívi vás.
Obe tieto hlášky sú v ich čiernohumorovej zlovestnosti, žiaľ, aktuálne dodnes. Tú prvú som si osobne nevyskúšal, ale tá druhá vo mne nevyhnutne vyvoláva najprv moje detské spomienky na kolóny sovietskych tankov na ich letnom oslobodzovacom výlete do Československa z roku 1968, ktorý sa pretiahol do ich dvadsaťročného dočasného umiestnenia v našej vlasti, ako aj ďalší obraz v tejto súvislosti – desiatky kilometrov dlhé kolóny ruských tankov idúcich denacifikovať Kyjev na jar 2022 –, obraz neustále aktuálny aj teraz na jeseň 2024, hoci niekoľko tisíc z týchto tankov sa momentálne nachádza v stave hrdzavejúceho spáleného železného šrotu roztrúseného po východnej Ukrajine.
BTW tie z regiónov, kam sa dostali ruské tanky, už medzitým Rusko stihlo jednostranne vyhlásiť za svoje nové územie. Nie celkom neoprávnene vo filme Kolja vyčíta hudobník Louka nevinnému ruskému chlapcovi, že mu v Rusku ukradli kufor – čemodan: „Vy Rusi kradnete cudzie kufre a územia,“ hoci o tých kufroch je to, pravdupovediac, trochu nespravodlivo zovšeobecňujúce.
O týchto tričkách a o asociáciách, ktoré vyvolávajú, som sa rozprával s dvojicou Američanov, ktorí patria k tej relatívne úzkej skupine hollywoodskych filmových producentov, ktorí sa zameriavajú na kresťansky orientované filmy s duchovným odkazom, teda na produkty, ktoré nie sú vyrobené len z perspektívy zábavy a zisku, ale snažia sa aj o niečo viac. John Tiddlick a Kyle Fitzpatrick sa špecializujú na tzv. dokudrámu, teda na to, čo sa odborne definuje ako „hybridný žáner kombinujúci dokumentárny princíp zaznamenávania skutočnosti s prvkami dejovej dramatizácie“.
Títo páni pripravujú sériu dokudrám o osudoch Cirkvi vo východnej Európe počas komunizmu. Na Slovensku točili príbeh prvého rektora Pápežského ruského kolégia nášho slovenského jezuitu pátra Vendelína Javorku. Pri našom stretnutí v Košiciach prišla reč práve na to, že Javorka chcel ísť pôvodne do Ruska, ale nakoniec si ho Rusko našlo samo, keď na konci druhej svetovej vojny Červená armáda obsadila rumunskú Bukovinu, v ktorej od roku 1942 účinkoval.
„Nie je to jediný takýto prípad,“ podotkol som v našej debate.
„Poznáte aj nejakú podobnú story?“ spozornel Tiddlick.
„Samozrejme, a nie jednu. Ale možno najlepšie zdokumentované sú osudy mukačevského gréckokatolíckeho biskupa Teodora Romžu.“
„OK, toto meno sme už tiež pri prípravách série zachytili, ale doteraz nám scenáristi nedali žiadne konkrétne materiály. Čím je zaujímavý?“ pridal sa Fitzpatrick.
„Že čím? No, jeho príbeh má viacero špecifík. Keby som mal možno vymyslieť nejaký slogan alebo možno názov pre váš prípadný film, tak by to bolo niečo ako: „Rozkaz Moskvy bol jasný: Romža nesmie prežiť! Alebo možno ešte trochu inak: Atentát s reparátom.“
„To znie dosť dramaticky. Kto to vlastne bol ten Romža?“ pokračoval s otázkami Tiddlick a vytiahol si zo zadného vrecka ošúchaný zápisník.
„Vy nepoužívate na poznámky tablet?“ spýtal som sa celkom nekorektne.
„Nie, pri ručnom písaní poznámok sa mi lepšie vytvárajú súvislosti. Ale pokračujte, prosím. Tak kto to vlastne bol?“
„No mohol by som začať tým, že v čase svojej biskupskej vysviacky, ktorá sa mimochodom udiala práve pred 80 rokmi 24. septembra 1944, to bol najmladší biskup na svete: mal vtedy len 33 rokov. Jeho životný príbeh stojí za povšimnutie. Ako deviate dieťa z chudobnej zakarpatskej rodiny, narodený v roku 1911 ešte za Rakúsko-Uhorska, bol mladý Teodor po gymnaziálnych štúdiách vyslaný v roku 1930 na prípravu ku kňazstvu do Ríma.
Študoval na Gregoriáne, býval najprv v kolégiu Germanicum-Hungaricum a po štyroch rokoch sa presťahoval do ruského kolégia Russicum, ktorého prvým rektorom bol spomenutý Slovák páter Vendelín Javorka. Tu sa pripravovali mladí bohoslovci na možnú budúcu prácu v Rusku v horlivej túžbe pracovať na jeho obrátení.
Za kňaza ho 25. decembra 1936 vysvätil ruský biskup Alexander Evreinov. Po návrate do vtedajšieho Československa si najprv odslúžil povinnú vojenskú službu, po jeho rozpade účinkoval v podkarpatských dedinkách a koncom roka 1939 ho biskup Alexander Stojka vymenoval za špirituála a profesora filozofie v seminári v Užhorode. Počas vojny celá oblasť bývalej Podkarpatskej Rusi pripadla znovu Maďarsku, potom tu boli Nemci, avšak krátko po Romžovej biskupskej vysviacke sa situácia znovu zmenila.
„Vy tu teda meníte hranice ako na bežiacom páse,“ pousmial sa Tiddlick
„To teda áno. Mesiac potom už celé územie jeho biskupstva ovládala Červená armáda, hoci formálne sa vrátilo Československu. Pod jej patronátom sa podarilo miestnym komunistom zorganizovať 26. novembra 1944 prvý zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve, ktorý sa za výdatnej pomoci tajnej služby NKVD vyslovil za pričlenenie k Sovietskemu zväzu pod názvom Zakarpatská Ukrajina. Anexia teda bola len otázkou času. Formálne odovzdalo Československo Podkarpatskú Rus Sovietskemu zväzu dohodou z júna 1945 aj preto, aby si naklonilo Stalina v spore s Poľskom o Tešínsko, a prakticky od roku 1946 sa tu definitívne etablovala Zakarpatská oblasť Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.
„Začínam sa v tej geopolitike strácať,“ povedal Fitzpatrick, „ale ak som správne pochopil, tak Romža patril medzi tých odchovancov Ruského kolégia, ktorých v Ríme nazývali Rusipeti, teda tí, ktorí si žiadajú ísť do Ruska ako misionári. Problém bol však, ako sa legálne dostať za jeho hranice. To ešte však netušili, že podľa okrídlenej definície Hranice Ruska sú tam, kde si to Rusko praje, a teda že ich túžba sa splní nečakaným spôsobom.“
„Presne tak, pochopili ste pointu,“ pochválil som ho.
„No ako sa situácia vyvíjala ďalej?“ pýtal sa ďalej Fitzpatrick, kým Tiddlick si čosi horlivo zapisoval do zápisníka.
„Nuž, podľa obvyklého sovietskeho povojnového scenára. Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi a jej začlenenie do lojálnej Pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu na Západnej Ukrajine prebehla už v roku 1946. Zakarpatie nasledovalo krátko potom. Preberanie chrámov, rušenie škôl, deportácie alebo priama likvidácia nepohodlných kňazov. Pre biskupa Romžu boli tri roky jeho biskupskej služby časom prežitým v tieni smrti s veľmi obmedzenými možnosťami pastorácie. Keďže pokusy o získanie Romžu na prechod do pravoslávnej cirkvi boli neúspešné a psychologický tlak a vydieranie neprinášali očakávané výsledky, najvyššie sovietske orgány v lete 1947 rozhodli o jeho fyzickej likvidácii.“
„Vie sa, kto o tom rozhodol?“ spýtal sa Tiddlick.
„ V podstate celkom presne. Veliteľská línia išla priamo od Stalina cez Chruščova k ministrovi štátnej bezpečnosti ZSSR Abakumovi a nižšie ďalej na náčelníka Správy rozviedky a diverzie Sudoplatova a na republikového ministra bezpečnosti Savčenka. Do prípravy likvidácie boli následne zapojení vedúci toxikologického oddelenia NKVD Marjanovskyj, politické vedenie Zakarpatska na čele s Turianicom, oblastný splnomocnenec NKVD pre otázky cirkví Agafonov a celá táto reťaz sa končila až u radových vykonávateľov. Sám Sudoplatov opisuje túto akciu vo svojej knihe Špeciálne operácie. Ľubľanka a Kremeľ z roku 1997.
„Čo to znamená? Bol Romža zatknutý, odsúdený, popravený? Z čoho bol obvinený?“ s perom nad papierom zápisníka sa pýtal Tiddlick.
„Nič také sa neudialo. Nová sovietska moc sa nechcela kompromitovať a po čisto legálnej stránke nemali na Romžu nič také, čo by vytvorilo aspoň zámienku k úradnému postupu. Miestna NKVD poverila milicionárov vedených nejakým Čorijom z mukačevskej milície na zinscenovanie autonehody alebo automobilového atentátu, ktorý mal byť zvalený na banderovcov.“
„To už prináša celkom nečakanú zápletku. Takže autonehoda? A ako? Povolené brzdy, či šmyk?“ podotkol Tiddlick.
„Nič z toho. Nešlo o žiadnu rafinovanú technickú napodobeninu autonehody. Biskup vlastne nemal auto. Pri návrate z posviacky obnoveného chrámu v obci Lavky 27. októbra 1947 ráno medzi obcami Čereivci a Ivanivci do koča, v ktorom sa viezol biskup Romža spolu s dvoma seminaristami a ďalšími dvoma kňazmi, jednoducho zozadu úmyselne vrazilo nákladné auto značky Studebaker. Cestujúci vyleteli z koča.
Biskup Romža ostal zakliesnený medzi kočom a kolesami nákladiaka, sekretár Bereznay bol v bezvedomí, farár Bačinský bol ťažko zranený, bohoslovci vyleteli do poľa a snažili sa dostať z miesta nehody. Z terénneho vozidla, ktoré nákladiak sprevádzalo, vyskočilo niekoľko mužov v prešívaných vojenských vestách a začali všetky obete biť železnými tyčami. Najprv rozbili lebku kočišovi Chomovi, ktorý protestoval, že mu dochrámali kone, potom sa obrátili na biskupa a kňazov, museli ich však na chvíľu nechať, keďže potrebovali dobehnúť seminaristov utekajúcich do poľa.
Erdžiace zdochýnajúce kone, krv, chaotické mlátenie obetí nehody – do toho všetkého sa za zatáčkou náhodou objavilo poštové vozidlo. Atentátnici spanikárili a dali sa na útek. Studebaker neštartoval, pretože kus železa z koča mu prerazil chladič, tak len naskákali do sprievodného terénneho vozidla a ušli. Poštári zalarmovali ľudí z neďalekej obce, ktorí sa začali zbiehať na miesto atentátu.“
„No to je teda riadne akčná scéna. Tú si viem živo predstaviť aj vo filmovom spracovaní,“ pokyvoval hlavou Fitzpatrick. „Zaujímavé, že hovoríte, že na atentát bolo použité vojenské auto Studebaker – produkt americkej výroby, ktorou sme my Američania zásobovali Sovietsky zväz počas vojny. Málokto už dnes vie, že USA dodali Sovietom 375-tisíc nákladných vozidiel, 50-tisíc džípov, 35-tisíc motocyklov a 8-tisíc traktorov. Práve slávnych 10-kolesových multifunkčných Studebakerov bolo dodaných viac ako 150-tisíc. Takmer všetky slávne „kaťuše“ nosili americké vozy. Takže takto bol naším americkým nákladiakom zavraždený biskup Romža?“
„Nie, na mieste nehody priamo na jej následky alebo pre následky bitia akoby zázrakom nezomrel nikto z kňazov či bohoslovcov. V bezvedomí ostal na mieste kočiš Choma, ktorý aj skonal o niekoľko týždňov na poškodenie mozgu údermi tyčou do hlavy. Seminaristov a kňazov previezli poštovým autom do mukačevskej nemocnice.“
„Takže Romža zomrel až v nemocnici?“ chcel si spresniť Fitzpatrick.
„Áno, ale nie na následky automobilového atentátu či bitky tyčami, ako by ste si možno mysleli. Keby sme to zrekapitulovali, tak otec Bačinský, ktorý biskupa sprevádzal, mal zlomeninu lebky a lopatky, zlomené štyri rebrá a trieštivú zlomeninu oboch kostí pravej dolnej končatiny. Jeho atentátnici zmasakrovali najviac, pravdepodobne si mysleli, že on je biskupom, keďže vekovo bol z celej skupiny najstarší.
Počas ďalších dní bol buď v horúčke, bezvedomí, alebo blúznil. Ležal na tej istej izbe ako biskup Romža. Bohoslovci a tajomník biskupa boli ranení ľahšie, pozašívali im len otvorené rany na hlave. Biskup Romža mal na sebe množstvo podliatin a krvavých rán, otvorené rany predkolenia a údery tyčou do hlavy mu spôsobili dvojitú zlomeninu čeľusti, rany v ústnej dutine a ostalo mu len sedem zubov.“
„To sú vážne, ale možno nie smrteľné zranenia,“ podotkol Tiddlick.
„Presne tak. Biskup bol mladý a bol robustnej konštrukcie. V nemocnici sa o neho osobitne starali rehoľné sestry baziliánky, ktoré v tom čase tam ešte pracovali nemocnici ako zdravotné sestry. Prakticky sa nepohli od jeho lôžka. Na ich prekvapenie na druhý deň ráno 28. októbra im riaditeľ nemocnice Bergman oznámil, že prijal novú sanitárku, mladé dievča, ktoré sa volalo vraj Odarka. Okrem iných úloh mala prinášať z kuchyne pacientom jedlo a dočasne sa ubytovala v sklade liekov. Tento postup ich dosť prekvapil, pretože oddelenie bolo personálne v plnom stave.“
„To je dosť podozrivé správanie. Bolo to nejaké miestne dievča?“ zapisoval si poznámky Tiddlick.
„Vôbec nie, nikto nevedel, odkiaľ sa naraz objavila. Hovorila haličskou ukrajinčinou, nie miestnou rusínčinou a od prvej chvíle sa všetkými spôsobmi snažila dostať do Romžovej blízkosti. Neustále sa motala okolo jeho izby, všímala si návštevy, snažila sa dostať do pozornosti a priazne rehoľných sestier dojemnými fantastickými historkami, že spolupracuje s protikomunistickým odbojom.
Sestrám bolo jasné, že s najväčšou pravdepodobnosťou je nasadenou agentkou NKVD, a to ešte aj dosť čitateľnou. V nemocnici mala na starosti personalistiku, a teda každé prijatie novej pracovnej sily rehoľná sestra Teofila Manajlo. Rehoľníčka oficiálne žiadala riaditeľa Bergmana, aby nová sanitárka odišla z oddelenia, on však nástojil na jej prítomnosti. Sestry preto biskupa neopúšťali ani na chvíľu a jedlo (len tekuté, podávané biskupovi pre zranenia tváre cez trubičku) prinášala raneným manželka otca Bačinského.“
„Takže nikto cudzí sa k biskupovi nemohol dostať?“ Ako teda zomrel? Možno nejaká infekcia alebo trombóza?“ pokúšal sa vysvetliť Fitzpatrick.
„Po štyroch dňoch sa biskupov zdravotný stav zlepšoval, zdrôtovaná čeľusť mu už umožňovala aj rozprávať a jeho mladý organizmus sa rýchle zotavoval. Na 1. novembra bol plánovaný presun do Užhorodu. Na poslednú noc boli určené na jeho ošetrovanie dve nové rehoľné sestry baziliánky, ktoré neboli priamo zamestnané v nemocnici, ale prišli z miestnej komunity. Spoluležiaci otec Bačinský bol stále nevládny a neschopný prevozu a reagoval na podnety len čiastočne.
Krátko po polnoci z 31. októbra na 1. novembra Dr. Bergman prísne nariadil rehoľným sestrám v Romžovej izbe, aby ho sprevádzali na nočnú vizitu iných oddelení. Prakticky ich z izby vyhnal. Sanitárka Odarka sa motala ako vždy po chodbe, ale na vizitu nešla. Keďže pacienti na izbe pokojne spali, tak sestry poslúchli. Išlo len o niekoľkominútovú neprítomnosť. Po návrate zistili, že situácia s biskupom sa radikálne zmenila. Biskup Romža už nespal, bol pri vedomí, chrčal a nereagoval na ich otázky. Krátko nato v ich prítomnosti skonal. Privolaný lekár len skonštatoval smrť.“
„A vie sa vlastne, čo ju spôsobilo?“ spýtal sa Fitzpatrick.
„Jej príčinu neodhalila ani nasledujúca pitva. Spolupacient otec Bačinsky potom neskôr potvrdil, že v neprítomnosti sestier prišla na izbu Odarka a niečo manipulovala nad spiacim biskupom, ktorý sa pritom prebudil a namietal: ‚Nie, netreba.‘ Podľa vtedajšej praxe NKVD, odskúšanej aj v iných prípadoch, bolo na usmrtenie podané s najväčšou pravdepodobnosťou juhoamerické kurarealebo kyanid. Vtedy ešte Sovieti nepožívali novičok ani polonium.
Mŕtve telo biskupa bolo prevezené do Užhorodu a 4. novembra sa konal pohreb za mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Doprava do mesta, železnice, autobusy – to všetko bolo zastavené, aby sa predišlo demonštračnej masovej účasti. Komunisti sa báli ľudových nepokojov. Odarka zmizla z nemocnice tak, ako sa v nej objavila.
V ďalších mesiacoch po Romžovej smrti nasledovali uväznenia a deportácie význačnejších kňazov a nakoniec bola koncom augusta 1949 vyhlásená Gréckokatolícka mukačevská eparchia za zrušenú. Tento stav trval až do roku 1989, teda do rozpadu komunistického systému. Gréckokatolíci dnes môžu existovať, ale Stalinom nastolená pravoslávna cirkev dodnes na Zakarpatsku odmieta vrátiť katolíkom chrámy a kláštory. Vladyka Romža bol vyhlásený za blahoslaveného mučeníka 27. júna 2001.“
„Wau, tak to je naozaj ako z thrillerového filmu… to netreba nijako upravovať… dramatickejšie by to nevymysleli ani naši hollywoodski scenáristi. Vďaka, otče, že ste nás na tento príbeh upozornili. Porozprávame sa s našimi v redakčnom štábe a jeden z ďalších dielov seriálu by mohol byť práve o Romžovi,“ povedali na záver môjho rýchlokurzu zakarpatskej cirkevnej histórie americkí producenti.
A ako by sme mohli zhrnúť celý príbeh a ponaučenie z neho? Diabolská nenávisť voči Kristovi a jeho služobníkom je internacionálna. Ako vražda biskupa Romžu. A pamätajme, že v duchu sovietskej ideologickej marx-leninskej doktríny môže byť na likvidáciu Katolíckej cirkvi, prípadne jej čelných predstaviteľov, niekedy použitá aj americká ťažká technika, aj keď definitívnu likvidáciu podaním juhoamerického smrtiaceho jedu vykoná možno domáci agent v prezlečení do dôveryhodnej rovnošaty tých, ktorí by mali ľuďom pomáhať.
