„Chcela by som mať v sebe toľko lásky, koľko mal Kristus. A chcela by som vedieť aj tak odpúšťať.“
Natočila mnoho filmov, inscenácií i seriálov, a predsa jej pohnutý život plný zvratov pripomína príbeh, aký by scenárista nevymyslel. V živote nestretnete veľa ľudí, ako je Marta Gogálová, ktorá kameru a film vymenila za svet seniorov, chorých, hendikepovaných či pomoc matkám. V tomto období však potrebuje veľa modlitieb.
Stretla som ju tam, kde by to mnohí nečakali – v kostole. V povestnom dlhom čiernom plášti s čelenkou na hlave a polodlhými bielymi vlnitými vlasmi bola neprehliadnuteľná, hoci mnohí v nej určite nespozorovali bývalú režisérku. Bol január 2023, krátko po Vianociach a doznievajúcej pandémii kovidu. Po nedeľnej večernej bohoslužbe v centre mesta som ju zámerne počkala pri kostole a prihovorila som sa jej.Netušila som, že má práve za sebou turbulentné obdobie: po dcérinom prekonanom infarkte aj infarkt syna Iva, 64-ročného známeho herca. (Bulvár potom priniesol strohé informácie o jeho operácii.) Marta Gogálová sa mi v tom večernom rozhovore priznala, že do kostola chodí denne prosiť za život syna. Jej modlitby boli vypočuté. Náhla operácia srdca mu zachránila život, ktorý visel na vlásku, pretože až veľké bolesti ho priviedli na kliniku. S pohnutím prežívala, ako sa pri nečakaných problémoch s hospitalizáciou (keď ho chceli „odložiť“ o dva mesiace) vybral ešte autom do Kežmarku za priateľom lekárom, vďaka ktorému putoval na „JISku“ a potom už na bratislavskú kardiokliniku. Výsledkom operácie boli štyri bajpassy, ktoré neskôr priznal aj on sám v istom novinárskom rozhovore.
„Chvalabohu, vďaka správnym lekárom a priateľom žije a pracuje, i keď nezabudol, podobne, ako dcéra – vďaka Bohu, lekárom a dobrým priateľom infarkt prežila,“ poznamenala mi potom už pri ďalšom našom rozhovore o niekoľko mesiacov neskôr pani Marta v zariadení občianskeho združenia a domova sociálnych služieb v bratislavskom Lamači, ktoré založila a kde som ju prišla po dohovore navštíviť. V útulnom tichom prostredí mi vyrozprávala takmer celý svoj košatý život – a nebola núdza ani o momenty, keď sa v človeku pri počúvaní pohne duša. To sa týkalo najmä opisu, ako po štyridsiatke náhle prišla o manžela (herca a režiséra Jána) a ovdovela. Aj po vyše štyridsiatich rokoch od udalosti o tom hovorila so slzami v očiach.
Zlomové okamihy v rodine
Onen silvestrovský deň roku 1984 si dodnes pamätá do detailov: „Večer sme boli varovať vnukov Veronku a Ivorka. Keď nás syn zaviezol domov, až do rána sme sa rozprávali. Janko nechcel ísť spať. Necítil sa dobre. Chcela som zavolať záchranku, no telefón nefungoval. Utekala som teda k susede. Odtiaľ som telefonovala. Nik nezdvíhal. Vtedy bolo strašne veľa snehu. Cesty zasypané, sanitky nechodili. Bývala u nás aj moja mama, no tá bola v obrovskom šoku. Suseda zostala pri mužovi Jankovi a ja som v pulóvriku plačúcky utekala do blízkej nemocnice, kde bola aj kardioklinika. Prosila som primára, ktorý mal službu, aby pomohol… Manžel odišiel príliš skoro.“ Zrazu sa odmlčala a po chvíli ticho dodala: „Viete čo je paradox? Manžel mi zomrel v náručí len asi 150 metrov od bývalej nemocnice. Na Vianoce mal narodeniny, na Silvestra prišla smrť.
Po jeho odchode bolo všetko ťažké. Dcéra bola v bývalej Juhoslávii mesiac po pôrode našej túžobne očakávanej vnučky. Syn mal tiež svoje problémy… Bola som veľmi osamelá. O dva roky potom zomrela moja mama. Našťastie, prišla ku mne bývať manželova sesternica, ktorá mi veľmi pomohla,“ vykreslila pohnuté chvíle. Na manžela stále spomína ako na úžasného človeka s veľkým srdcom, ktorý napríklad s režisérom Jakubiskom spolupracoval aj vtedy, keď nebol na výslní a keď mu mnohí neprejavovali priazeň.
„Zoznámila nás spolužiačka, výtvarníčka. Ja som študovala na nadstavbe ŠUP-ky. V Redute sa chystal ples Vysokej školy múzických umení a Vysokej školy výtvarných umení. Janka sme stretli v menze a pozval nás na ples. Zaobstaral kostýmy. Končil štúdium a dostal angažmán do Zvolenského divadla. Ja som chcela ísť s ním. Nechala som školu a v lete bola svadba,“ vykreslila mi pani Marta zoznámenie s manželom. Šli teda do Zvolena a tam sa venovala amatérskemu divadlu ako metodička osvetového domu. Externe účinkovala aj v divadle. A bol to práve jej manžel, kto ju povzbudzoval do štúdia réžie. Odišiel z divadla vo Zvolene, našiel bývanie v Bratislave. Našiel si aj prácu v Československom filme Bratislava na Kolibe. Pracoval ako asistent réžie, neskôr pomocný režisér a druhý režisér s Martinom Ťapákom, Karolom L. Zacharom, Paľom Bielikom a s už spomínaným Jurajom Jakubiskom.
„Môj muž bol prajný voči konkurentom aj na úkor seba. Sám nakrútil ako režisér niekoľko zaujímavých televíznych filmov a inscenácií. Bol veľmi pozitívny a optimistický. Mal rád ľudí a rád im pomáhal. Veľmi skoro stratil otca, ktorý vo Vyšnej Radvani cez vojnu pomáhal partizánom; udali ho a zahynul v koncentráku. Jeho otec bol najstarší z trinástich detí. Všetci študovali a on musel zostať na gazdovstve. Zanechal po sebe päť detí,“ dozvedám sa z rodinného rodokmeňa, počúvajúc spomienky Marty Gogálovej, ktorá nezabudne zdôrazniť, že bez pomoci manžela by sa nestala režisérkou. Divadelnú réžiu totiž absolvovala na VŠMU už v čase, keď bola matkou dvoch detí (1973). „V čase, keď som sa stala režisérkou, bolo málo žien s touto profesiou,“ konštatovala. Bola iba druhou ženou u nás, ktorá sa po Magde Husákovej-Lokvencovej stala režisérkou.
Od filmu a divadla až k hendikepovaným
Najtvorivejšie obdobie života prežila v bratislavskom divadle Nová scéna. Nakrútila aj mnoho televíznych inscenácií. Venovala sa tiež ochotníkom a na javiská uvádzala aj menej známe talenty. Pri našom rozhovore sme sa dotkli aj jej koreňov, ktoré sú v Topoľčanoch, kde sa narodila 11. marca 1939. Spomenula kláštornú školu Školských sestier de Notre Dame, ktorú navštevovala.
Pri otázke, čo ju priviedlo k sociálnej práci, sa na našom stretnutí vrátila do detstva, do obdobia, keď jej mama počas vojny zachránila Marty néni, Židovku, ktorú ukrývali v Topoľčanoch. Po vojne im z Izraela napísala ďakovný list. Ale pripomenula aj to, ako jej mama roky pripravovala Štedrú večeru pre osamelých a opustených ľudí u saleziánov. „Ako dieťa som s ňou chodila pripravovať tieto večere pre opustených a chudobných a na rôzne iné charitatívne aktivity. Moja mama, veľká aktivistka Katolíckej jednoty žien, bola neustále presvedčená, že treba pomáhať. Aj ja som presvedčená, že tí, čo vládzu, by mali pomáhať nevládnym. Hoci robiť dnes u nás sociálnu prácu – to chce aj kus bláznovstva!“ skonštatovala.
Na ceste k záujmu o sociálne odkázaných bola pre ňu dôležitou zastávkou Mokrohájska ulica v Bratislave, kde natáčala s hendikepovanými deťmi, ktoré tvorili rukami-nohami. A ešte čosi: „Moji priatelia mali problémy so starnúcimi príbuznými a bolo treba sa o nich postarať. Bolo to pole neorané. Mala som šťastie, že som sa za zvláštnych okolností zoznámila s dámou, pôvodne herečkou, ktorá žila v Amerike. Naliehala, že musím prísť do Ameriky,“ rozmotávala predo mnou klbko spomienok. Do USA sa dostala, ba natočila tam na operačnej sále vďaka kardiochirurgovi Viliamovi Fischerovi operácie srdca. „Navštívila som tam nemocnicu a krásny areál domova pre dôchodcov. Žilo tam mnoho umelcov, neboli tam bezdomovci spiaci na uliciach. Náhodou som tam objavila svoju sesternicu, ktorú vychovala moja teta, ktorá bola šéfka jazykovej školy. Prežila som tam nádherné Vianoce.
Keď som sa vrátila domov, rozhodla som sa v priestore, ktorý mi poskytol bytový podnik, urobiť art centrum bez bariér. Neskôr tam vznikol Unicef,“ dozvedela som sa pri počúvaní jej životného príbehu, v ktorom figurujú aj jej návštevy Domova sociálnych služieb Rosa v Bratislave, kde začala s deťmi robiť divadlo. Potom získala priestory na Znievskej ulici v Bratislave. Keď v roku 2007 spoluzakladala neziskovú organizáciu, v ktorej sa začala venovať seniorom a matkám s deťmi, mnohí ju varovali pred batohom problémov i byrokraciou, ktorá ju odrovná. A dosťbolo aj tých, ktorí ju nechápali.
Nebolo jednoduché vytvoriť sociálne zariadenie, veď jej prvý pokus vybudovať centrum pre arteterapiu sa nepodaril. A vytvorenie zariadenia v bratislavskej Petržalke bolo naozaj náročným sústom: interiér aj exteriér, ktorý dostala k dispozícii, mi pani Marta opísala ako džungľu zaplnenú odpadom, stopami po fetovaní, haraburdami, grafitmi, požiarom.Tú však ona scivilizovala. Potvrdila platnosť biblického výroku: ak chceš slúžiť, priprav sa na skúšku! Vďaka jej úsiliu tu tedav rokoch 2007 – 2012 fungovalo zariadenie pre matky s deťmi, seniorov a hendikepovaných. „Vybudovala som ho s pomocou sesternice môjho muža. Ale zariadenie nedostalo žiadne dotácie. Jedinú dostalo po dlhšom čase od Bratislavského samosprávneho kraja. Dlhy to nestačilo pokryť. Náklady na prevádzku boli nezvládnuteľne vysoké. Posledných 15 000 korún, ktoré mali slúžiť na nákup pomôcok pre dobrovoľníkov, mi ukradli. Nakoniec sme dostali výpoveď,“ spomenula pri návrate do ťažkej situácie, ktorú dokresľuje aj spomienka, že na Dušičky v roku 2012 skolabovala so zástavou srdca. „Mala som šťastie, že ma oživili. Keď som potom likvidovala zariadenie, rozdávali sme celý majetok, nábytok, sanitu, knižnicu,“ doplnila k príbehu.
Lenže hoci sa uzavrela istá kapitola jej aktivít, ona sa po rekonvalescencii k myšlienke pomáhať ľuďom s vervou vrátila.Žena s vytrvalosťou buldoga založila malé zariadenie na pomoc hendikepovaným a psychicky chorým v zelenej mestskej časti Bratislavy, kde našlo zázemie a pomoc dvadsať ľudí rôzneho veku: mladých i seniorov s rôznym typom postihnutia. V čase mojej návštevy tam vládlarodinná atmosféra, pokoj.
Modlitby pre Martu
Pani Marta sa predo mnou netajila tým, že pripomína skôr exota – nevídanú osobu, ktorá s nepokojnou dušou aj vo vyššom veku netúži sedieť doma na gauči, ale aktívne pomáhať. Povedala mi: „Tým, že poznám bolesť a straty, chápem tých, ktorí trpia. Celá moja sociálna práca pripomína niekoľko ťažkých pôrodov. Moje najčastejšie slová sú: „Bože, pomôž!“
Pri odchode zo spomínaného zariadenia a po tomto obsažnom a krásnom rozhovore som stretla na chodbe jedného z klientov, pána Miška. Keď sem prišiel, mal telo samý dekubit, nevládal chodiť, štyri mesiace prežil v nemocnici, až tu sa pozviechal a dnes je to, ako som sa dozvedela, „chodiace slniečko“, ktoré každého víta mentolovým cukríkom. Keď som ešte nazrela do spoločenskej miestnosti, klienti zhromaždení v útulnej obývačke mi pripomínali krehké, no spokojné vtáčatá, ktoré tu žijú svoje životy v bezpečí pred vrtochmi sveta. Do života Marty Gogálovej nepochybne vniesli ďalšiu dimenziu, zmysel, pre ktorý táto žena – pre niektorých nezastaviteľná podivínka s gurážou – denne bojovala o ich úsmev na tvári. Napriek svojmu veku, napriek svojmu sluchovému hendikepu.
V živote nestretnete veľa takých ľudí, ako je Marta Gogálová. Jej životný príbeh ukazuje, že aj zrelý vek môže byť dostatočne bohatý na rôzne prekvapenia a zvraty, aké žiaden scenárista veru nevymyslí. Táto žena s pohnutým osudom pozná kameru aj divadelné dosky, ale viem aj to, že verí Bohu. Povedala mi totiž: „Mnoho zariadení, ktoré pomáhajú, je tu dnes nepoznaných, nevidených, väčšina z nich zápasí s obrovskými problémami. So smútkom vám musím povedať, že mnohí z tých, ktorým sa sociálne služby na Slovensku poskytujú, sa správajú tak, ako keby to bola samozrejmosť. Nie som sviečková baba. Ale jediná moja istota je Boh. A Prozreteľnosť, ktorá ma tu ešte stále napriek môjmu matuzalemskému veku necháva, mi dáva silu a energiu. Asi som ešte neurobila všetko, čo som mala.“
Nezabudnem ani na jej slová, s ktorými som pred niekoľkými mesiacmi odchádzala z jej malého zariadenia v Lamači, ktoré s láskou a vervou so svojimi spolupracovníkmi pred pár rokmi vytvorila: „Každý človek má len jeden život a mal by mať právo prežiť ho čo najlepšie, najkrajšie a najužitočnejšie.“ Ale najviac mi utkvelo v pamäti jej hlboké a úprimné priznanie: „Chcela by som mať v sebe toľko lásky, koľko mal Kristus. A chcela by som vedieť aj tak odpúšťať ako on.“ (Myslím, že mnohí z nás by sa k tomuto vyznaniu radi pridali, všakže?)
Keď som sa s ňou snažila spojiť v týchto dňoch, dozvedela som sa, že pani Marta je po ťažkej zdravotnej príhode. Prosím vás o modlitbu pre ňu. Veľmi to potrebuje… nielen k blížiacim sa 86. narodeninám. Veď ako mi ešte povedala: „Uvedomujem si, aké veľmi dôležité je mať vedľa seba človeka, ktorý je schopný vám pomáhať…“ Aj modlitbami!
