Zaiste si vieme vybaviť tie silácke reči, ktoré prichádzajú na rad, keď ide do tuhého. Nie je to tak dávno, čo sme sa zoči-voči pandémii dušovali, že po jej skončení sa už nevrátime do starých koľají. Sľubovali sme si viac lásky, pozornosti, ľudskosti.
S odstupom času si môžeme položiť kontrolnú otázku: „Je po skončení pandémii azda menej vojen, je menej potratov, menej agresivity? Máme viac pokoja, úcty k životu a k sebe navzájom?“ Odpoveď ani nemusíme vysloviť.
Tento fenomén je nadčasový a vidíme ho už aj v evanjeliu. Nájdeme ho aj v známom podobenstve o boháčovi a Lazárovi. Boháč si z pekla objednáva zázrak ako memento pre svojich žijúcich bratov. Jeho prosbu však Abrahám uvádza na správnu mieru: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ (Lk 16,31)
Tu máme odpoveď na našu situáciu. Aj keby niekto vstal z mŕtvych, aj keby vymrela polovica ľudstva, aj tak sa napokon vrátime do starých koľají, ak nie ešte horších. Podmienkou a cestou našej zmeny je totiž počúvanie Božieho slova.
Vezmime si také slová svätého apoštola Pavla o obriezke, ktorý Galaťanom píše, že „ani obriezka nie je nič, ani neobriezka…“ (Gal 6,15). Takéto tvrdenie bolo škandalózne. To je niečo podobné, ako keby nám kresťanom niekto tvrdil: „Či ste pokrstení, alebo nie ste, je to v podstate jedno.“ Prečo takéto provokatívne slová? Pretože jediná vec, ktorá rozhoduje, je nové stvorenie. A toto, žiaľ, mnohí pokrstení neodrážame. Krst poväčšine vnímame ako mágiu, ktorú treba urobiť, aby „dieťa v noci neplakalo“.
Nové stvorenie, ktoré sa rodí z počúvania Božieho slova, je tým výsledným „produktom“. Zmena následkom senzácie alebo strachu nie je trvalá. Spomeňme si na úsvit ľudských dejín. Boh prvým ľuďom zakázal jesť zo stromu poznania dobra a zla. Sankciou bola smrť. Zmenil ich tento zákaz? Neuverili mu. Povedali si, že to predsa len skúsia. Neuverili Božiemu slovu, ale namiesto toho začali koketovať so Zlým a stavili na jeho falošné sľuby.
Riešenie je uveriť Bohu na slovo. Tejto viere sa na jednom mieste čuduje sám Ježiš Kristus (porov. Lk 7,9). Boh predsa nechce vyvolávať strach tak ako my. Strašíme deti trestom: „Počkaj, príde otec, a ten ti ukáže!“ Bohu nejde o strach, ale o nové stvorenie, ktorým sa máme stať počúvaním Jeho slova a vierou v neho.
Pretože ak nepočúvam Božie slovo, som egocentrik – vidím len seba. Ja som najmúdrejší človek na zemeguli a aj Boh by najlepšie urobil, keby počúval mňa a vyplnil moje projekty. Ja predsa najlepšie viem, ako má vyzerať môj život. A ešte lepšie viem, ako sa majú správať iní okolo mňa.
Až keď človek naozaj počúva Božie slovo, zisťuje, že má okolo seba bratov a sestry. Vidí to preto, lebo Božie slovo skutočne vstúpilo do jeho života. Či sa to už stalo, viem podľa skúsenosti Jeho lásky. Ak túto skúsenosť nemám, nebudem Ho počúvať a žijem si radšej svoj vlastný život.
Svätý Pavol nám preto pripomína: záleží len na novom stvorení, novom človekovi. To je človek, ktorý verí Bohu na slovo, lebo s ním buduje vzťah lásky.
Boh na nás nezosiela vírusy, vojny či prírodné katastrofy, aby v nás vyvolal strach. Boh poslal svojho Syna, aby nám daroval seba. Slovo sa stalo telom a čaká, či mu otvoríme svoje srdcia. Aj dnes.
