Cestou do Jeruzalema Ježiš prechádzal mestami a dedinami a učil. (…) „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: »Pane, otvor nám!« A on vám povie: »Ja neviem, odkiaľ ste!« Vtedy začnete hovoriť: »Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.« Ale on vám povie: »Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!« Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von. A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve.“ (Lk 13,22-30)
Keď Ježiš hovorí o súde, ktorým sa rozhoduje o účasti na hostine v nebeskom kráľovstve, používa rozmanité obrazy, ale rovnaké argumenty. Je to najmä povzbudenie, že súd už prebieha a že nerozhoduje sudca, ale naše skutky. Tie nás súdia a budú súdiť. Žijeme čas, ktorý má byť podľa Ježišových predstáv vytrvalou každodennou prácou – na poli, vo vinici, obchode, domácnosti, pri čakaní na svadbu.
Druhou konštantou Ježišových podobenstiev je precitnutie, moment prekvapenia, že to rozhodujúce nemám pred sebou, ale za sebou. „Plač a škrípanie zubov“, teda totálne zúfalstvo nevyvolá podľa Ježišových slov páliaca smola, ale uvedomenie si, čo som dobrovoľne zahodil, čoho som sa vzdal. Najmä pri pohľade na tých, čo boli rovnako biedni ako ja, ale vybrali si podiel, ktorý im nebude odňatý. To menej či viac, plnosť života alebo smrť prázdnoty si vyberáme už teraz.
Bohu, samozrejme, nejde o nejaké vonkajšie výkony kvôli výkonom. Ide mu o naše srdce. Ale čo v ňom skutočne je, to najlepšie vyjavia práve dobré skutky. Pekné pocity, plány a reči dokážu človeka klamať neraz aj po celý život. Dobré skutky vyžadujú námahu a obetu – a tá sa živí láskou a živí lásku. Pán chce, aby celý náš život bol naplnený dobrom a tak dozrieval pre večnosť. Aj kvôli večnosti, aj kvôli neopakovateľnosti dnešného dňa niet čo odkladať. A každá chvíľa ponúka príležitosť na nejakú formu dobra.
Príslušnosť k Cirkvi, poznanie jej náuky a dejín, účasť na diskusiách o jej pálčivých problémoch ešte nie je vstupenkou do neba. Nestačí, že sme boli svedkami veľkých Pánových činov. On nevolá divákov, ale účastníkov. Búchať na zatvorenú bránu bude zbytočné. Vstupovať treba, kým sú dvere otvorené. Neodkladať, o spáse rozhodujem dnes. Pre toho, kto nie je pripravený, lebo sa priebežne nepripravoval, musí Pánov príchod nutne vyznieť ako zlodej.
Ježiš dobre pozná aj to, aké nebezpečné je masové nadšenie, hoci aj nadšenie za Krista a rýchle stotožnenie sa s vysokým ideálom. Cestu do Kráľovstva predstavoval ľuďom ako náročný výstup. Ale nie iba pre elitu. Hovorí, že po nej pôjdu i dôjdu mnohí od východu i západu. Len tí nevstúpia, čo sa klamali náboženským formalizmom a zakrývali ním prázdno bez skutkov lásky.
Teda nestačí len pohybovať sa v prostrediach, kde Ježiš vyučuje, dnes najmä cirkevných. „Páchať neprávosť“ neznačí len násilia a podvody, ale aj nerobiť, čo mám robiť. Málo platí mať čisté ruky, ak sú prázdne. Poslední, čo sa pokorne hodnotia podľa svojich malých, skromných, no konkrétnych krokov, sa stanú prvými, lebo miesta, čo pred nimi zaberali veľkí teoretici a idealisti zostanú v hodine pravdy prázdne.
