Ján mu povedal: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás. (Mk 9,38-40)
Rastúca polarizácia v politickom, spoločenskom, ale aj cirkevnom živote je asi hlavnou charakteristikou našich dní. Žiaľ, aj bojom proti nej ju obyčajne ešte zväčšujeme. Sociálne siete s možnosťou vytvárať rôzne diskusné fóra a vlastné stránky na to ponúkajú doteraz neslýchané možnosti. Grupujú sa tu ľudia, ktorí sa utvrdzujú o svojej jedinej pravde a spoločne útočia na tých, čo veci vidia inak, dokonca stačí, ak len o trošku inak. Na neznámeho človeka sa z istoty svojho súkromia útočí oveľa ľahšie než pri reálnom stretnutí.
Aj Ježišov nasledovník je neraz pre liberálov príliš konzervatívny a pre konzervatívcov zas veľmi liberálny. Takéto fóra sa už z povahy veci rýchlo menia na parenisko lži a nenávisti. Hoci tábory vystupujú ostro proti sebe, svorne pôsobia v diablovej službe. Ježiš do tejto obskúrnej atmosféry vnáša lúč jasného svetla: v každom hľadajte a napomáhajte hoc aj drobný prejav dobrej vôle.
Ako je len jeden Boh, je iba jedno dobro a jedna láska, hoci jej prejavy môžu mať rozmanité podoby. Nie sú dve dobrá, a tak nikto, kto robí čosi dobré, nemôže byť voči Bohu v opačnom tábore. V ňom sa ľahšie ocitne ten, čo si trúfa posudzovať, odsudzovať a byť si istý samým sebou len na základe náboženskej príslušnosti.
Nehovoriac o tom, že „konať divy v Ježišovom mene“ si dnes netrúfajú ani tí, čo sa zaraďujú medzi jeho najvernejších. A hlavne pri tom celkom zabúdame, že Boží sú všetci. Aj tí najhorší sú Božie deti, aj ich Otcom je Boh, a práve oni mu stáli zato, aby za nich jeho Syn vylial svoju krv. Medzi ľudským a Božím pohľadom je v tomto zmysle zásadný rozdiel. A Ježiš chce, aby sa jeho učeníci učili tomu Božiemu.
Druhí sa pri odsudzujúcom a odmietavom postoji chtiac-nechtiac cítia neprijatí, vyhostení, a ak ich „tí praví“ začnú považovať za ohrozenie, odmietaní sa skutočne začnú správať ako nepriatelia. Ježiš triedi len medzi dobrom a zlom a vie, že hranica medzi nimi prechádza srdcom každého človeka. Každé drobné preukázané dobro, prejav náboženského života, odpoveď na hlas svedomia je kvapkou do mora dobra, kamienkom do jeho mozaiky. Tešiť sa z toho, oceňovať a povzbudzovať znamená toto drobné dobro zväčšovať a šíriť.
My máme opačnú mentalitu. Aj ten, kto je „z našich radov“ a s kým zdieľame osudy Cirkvi a väčšinu názorov, stačí, že sa trochu v niečom odchýli, a už ho považujeme za veľkého nepriateľa. Pán sa radšej chytal aspoň stebla dobrého. Treba sa tomu neustále učiť, napätia a nepriateľstvá v Cirkvi kazia veľa dobrého. Naučiť sa spolupracovať znamená učiť sa zriekať vlastných predstáv, aké by veci a ľudia mali byť. Znamená aj učiť sa trpezlivosti so skutočnými chybami blížnych. Veď našťastie Boh ju má s nami neustále.
