Keď sa pozriem na svet okolo seba, mám zmiešané pocity. Na jednej strane vidím pokrok, technológie, ľudí, ktorí chcú pomáhať a robiť svet lepším. Na strane druhej sledujem vojny, konflikty, ekologické problémy a spoločnosť, ktorá sa stále viac a viac polarizuje. Je zvláštne, že žijeme v dobe, kde máme prístup k obrovskému množstvu informácií, no zároveň mnohí z nás majú pocit, že sú bezmocní.
Vojny a politické napätia mi kladú otázky, na ktoré neviem odpovedať. Prečo stále existuje toľko nenávisti? Prečo sa ľudia nedokážu dohodnúť a vždy sa musí siahať po násilí alebo peniazoch? Je smutné sledovať, ako trpia nevinní, ako rodiny prichádzajú o svoje domovy, ako si ľudia navzájom ubližujú.
Potom je tu klimatická kríza. Počujeme o nej všade, vieme, že niečo treba robiť, ale stále sa zdá, že sa nič zásadné nemení. Stále vidím ľudí, ktorí ignorujú fakty, ktorí sa tvária, že sa ich to netýka. Pritom je to budúcnosť nás všetkých.
Sociálne siete sú ďalšia kapitola. Spočiatku to vyzeralo na skvelý spôsob, ako sa spojiť s ľuďmi, no dnes mám pocit, že viac rozdeľujú, než spájajú. Ľudia sa hádajú o všetkom, vytvárajú sa bubliny, kde každý vidí len to, čo chce. A realita? Tá sa niekde stráca.
A kde je v tom všetkom Boh? Niekedy sa pýtam, prečo toto všetko dovolí. No možno Boh nie je ten, kto by mal riešiť naše problémy, možno sme to my, kto by mal konať. Dal nám slobodnú vôľu, rozum, a hlavne dal nám srdce. Možno sa nemáme pýtať, kde je Boh, ale kde sme my. Skôr sa pýtajme, či sa snažíme o zmenu, či pomáhame, či sa nebojíme postaviť sa za pravdu.
Verím, že napriek všetkému je možné udržať si nádej. Vždy sa nájdu takí, ktorí pomáhajú, ktorí robia dobro, ktorí chcú zmeniť svet k lepšiemu. A podľa mňa práve my mladí máme šancu ukázať, že budúcnosť môže byť iná. Že sa dá žiť bez nenávisti, že môžeme byť zodpovední voči planéte, že môžeme byť lepší. Nehovorím, že to bude jednoduché, práve naopak. Ak sa však vzdáme teraz, nemá zmysel rozmýšľať o lepšej budúcnosti.
Spracovala Ester A. Čižiková.
