6. apríla si Gréckokatolícka cirkev pripomína odchod do večnosti svätého Metoda, jedného z najväčších apoštolov slovanských národov a duchovného otca nášho kresťanského dedičstva. Tento deň nie je len historickou spomienkou, ale aj príležitosťou na obnovenie úcty k mužovi, ktorý spolu so svojím bratom Konštantínom položil základy viery, jazyka a kultúry našich predkov.
Svätý Metod, rodným menom Michal, sa narodil v gréckom Solúne (Thessaloniki). Jeho rehoľné meno Methodios znamená v gréčtine „poriadok“ či „metóda“ a, skutočne, celý jeho život bol svedectvom hlbokého poriadku, dôslednosti a vernosti v službe evanjeliu.
Ako mladý muž bol Metod vymenovaný za archóna – správcu byzantskej provincie, ktorá bola obývaná Slovanmi, čo mu umožnilo dôverne spoznať ich jazyk a kultúru. Napriek sľubnej štátnej kariére sa v roku 840 zriekol svetskej moci a vstúpil do monastiera v Bitýnii. Tam prijal meno, pod ktorým ho poznáme, a stal sa igumenom (predstaveným) Monastiera Polychron.
Spolu s bratom Konštantínom sa v roku 863 na výzvu cisára Michala III. vybral na misijnú cestu na Moravu, kam ich pozval knieža Rastislav. Ten sa chcel zbaviť politickej a cirkevnej závislosti od východofranských biskupov a zároveň túžil po kňazoch, ktorí by vyučovali jeho ľud viere v zrozumiteľnom jazyku. Ich poslaním však nebolo len šíriť kresťanstvo, ale aj vytvoriť pevný spoločenský, kultúrny a liturgický základ pre slovanské kniežatstvo. Následné vytvorenie písma (hlaholiky), preklad Svätého písma a liturgických kníh do staroslovienčiny boli historickými činmi, ktoré navždy zmenili tvár strednej a východnej Európy.
Pri návšteve Ríma v roku 867 pápež Hadrián II. uznal misijné zásluhy oboch bratov a čoskoro nato v roku 868 vysvätil Metoda za kňaza. O rok neskôr ho ustanovil za misijného arcibiskupa Moravy a Panónie a súčasne za pápežského legáta medzi Slovanmi, aby ako titulárny sriemsky arcibiskup viedol zverený ľud k pravej viere v Krista.
Metodova cesta však nebola jednoduchá. Po Rastislavovom zosadení v roku 869 sa situácia na Morave zmenila. Nový vládca Svätopluk, hoci kresťan, sa viac prikláňal k Západu a podliehal vplyvu franskej hierarchie. Keďže salzburský arcibiskup Adalvin a jeho sufragáni považovali Metodovi zverené misijné územie naďalej za svoje, arcibiskupa predvolali pred synodu v Regensburgu, aby ho potom uväznili. Prepustili ho až po troch rokoch na zásah pápeža Jána VIII., avšak za cenu kompromisov – o. i. bolo mu zakázané používať slovanskú liturgiu a do Nitry bol ako jeho sufragán ustanovený Viching, nepriateľ jeho misie.
Keď arcibiskupa v roku 878 franskí kňazi na čele s Vichingom u pápeža Jána VIII. nariekli, že vo vysvetľovaní Najsvätejšej Trojice hlása bludy a okrem toho napriek zákazu slávi slovanskú liturgiu, Metod sa nevzdal a na pápežovo pozvanie sa vybral do Ríma, aby sa obhajoval. Tam sa mu o. i. podarilo dosiahnuť druhé potvrdenie slovanskej liturgie.
Po návrate z krátkej cesty do Byzancie v roku 882 pokračoval v prekladoch biblických a liturgických textov. Bol vytrvalý vo vyučovaní, pastoračnej práci i formovaní nových duchovných. Keď vycítil, že jeho dni sa napĺňajú, odporučil za svojho nástupcu učeníka Gorazda, Moravana vzdelaného v gréčtine i latinčine. Na Kvetnú nedeľu 4. apríla 885 požehnal pred zhromaždeným ľudom knieža, cisára i všetok ľud, aby sa s nimi rozlúčil. O dva dni neskôr 6. apríla odovzdal svoju dušu Pánovi, obklopený žiakmi a duchovenstvom.
Pohrebné obrady boli slávené vo všetkých troch jazykoch – latinsky, grécky i slovansky – a s veľkou úctou. Ľudia všetkých stavov a jazykov sa prišli rozlúčiť so svojím arcibiskupom, učiteľom a duchovným otcom. Podľa tradície bol pochovaný v hlavnom moravskom chráme za oltárom zasväteným Presvätej Bohorodičke. Miesto jeho hrobu sa dodnes s istotou nenašlo, hoci sa niektoré náznaky objavili v lokalite Výšina svätého Metoda pri Uherskom Hradišti.
Po arcibiskupovej smrti sa situácia na Morave opäť zmenila. Viching s podporou východofranského kráľa Arnulfa zosnoval prenasledovanie Metodových žiakov, medzi ktorými boli Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva. Niektorí boli väznení, ďalší predaní do otroctva, iní vyhnaní z krajiny. Ich dielo sa však nezastavilo – pokračovali v apoštolskej činnosti najmä v Bulharsku, kde položili základy slovanskej liturgie, vzdelanosti a kultúry.
Veriaci sa na svätého Metoda obracajú aj týmito modlitbami:
Tropár: Zošli, Kriste, milosti z nebies – tým, čo radostne slávia sviatok zosnutia tvojho svätiteľa. – Otvor bránu kráľovstva. – Rozviaž nám putá mnohých hriechov – na príhovor svojho svätého učeníka a nášho otca.
Kondák: Ospevujme, ľudia, svätého a verného Metoda – a s láskou ho oslávme ako veľkého pastiera Slovanov. – Bol dôstojným služobníkom Trojice a bludy zaháňal. – Teraz sa prihovára za nás všetkých.
