Gréckokatolícky kňaz otec Peter Paľovčík je známy nielen ako duchovný, ale aj ako hlas za mikrofónom obľúbeného podcastu „Páter Peter podcast“. Rozprávali sme sa o jeho povolaní, vzťahu medzi vierou a náboženstvom aj o tom, prečo je podľa neho normálnosť v kňazstve veľkou devízou.
Otec Peter, pozná ťa mnoho mladých najmä cez tvoj podcast. No tvoja služba presahuje online priestor – vedieš tábory, vyučuješ, organizuješ púte… Ktorá z týchto vecí ťa najviac vystihuje?
To je ťažké povedať. Asi by som povedal, že byť kňazom naplno – ale takým, ktorý je blízko ľuďom. Či už cez podcast, v škole, v chráme alebo na futbalovom ihrisku. Každá z tých vecí ma spája s ľuďmi – a to je pre mňa základ.
V podcaste sa svojich hostí pýtaš, ako vnímajú rozdiel medzi vierou a náboženstvom. Čo by si odpovedal ty?
Viera je pre mňa vzťah s Bohom. Náboženstvo by malo byť jeho prejavom. Ale nie vždy to tak je. Kristus často kritizoval náboženských lídrov, ktorí zachovávali formu, ale stratili Boha. Takže tieto dve veci by sa mali prelínať – ale nie sú to synonymá.
Jednou z tvojich veľkých aktivít je hudobný tábor „Hraj, spievaj, modli sa“. Ako vznikol?
Začalo sa to z túžby ukázať mladým, že môžu robiť kvalitnú hudbu a zároveň si uchovať vieru. Mnohí mladí hudobníci sa stratia v bohémskom svete. Chcel som im ukázať, že môžu byť hudobníci aj veriaci zároveň – že viera a umenie sa nevylučujú.
Ako vnímaš tábory z pohľadu kňazskej služby?
Ako výnimočné miesto na vytváranie vzťahov. Keď žiješ s mladými pár dní, vznikne medzi vami dôvera, spoločenstvo. Zblíži to kňaza s mladými, ale aj mladých navzájom. Tábory vnímam ako veľmi účinný spôsob pastorácie.
Bol taký tábor aj momentom, kde si si potvrdil svoje povolanie ku kňazstvu?
Určite. Bol to proces, nie jeden zlomový okamih. Vyrastal som vo viere, miništroval som. Ale veľký vplyv mal otec Emil Zorvan – kňaz, ktorý mal deväť detí. Z fary urobil domov, miesto stretávania. A ja som zrazu videl, že kňaz nie je len ten, čo stojí pri oltári, ale ten, kto je s ľuďmi.
Čo ti dalo najviac počas formácie v seminári? A čo bolo najťažšie?
Najkrajšie bolo priateľstvo – vzťahy, ktoré pretrvali dodnes. Tie nás niesli aj v ťažších chvíľach. Najťažšie bolo niekedy prijať rozhodnutia predstavených, hlavne keď to nebolo logicky vysvetlené, len „tak to má byť“. Ale to k formácii patrí – učí nás to pokore.
Zažil si počas kňazskej služby niečo, čo ťa naozaj prekvapilo?
Áno – keď ľudia prejavia skutočnú úctu ku kňazstvu. Nie falošnú zbožnosť, ale hlbokú, jednoduchú úctu. Napríklad raz jeden muž povedal kňazovi, že ruky, ktoré držia Krista, nemajú držať lopatu. To neznamená, že kňaz nemá pracovať, ale ide o symboliku – o pochopenie duchovného rozmeru kňazstva. Také chvíle dojmú.
Vtipná skúsenosť z konzervatória – vraj pôsobíš ako „príliš normálny“ na to, aby si bol farár…
Áno, študentka mi povedala, že som „až príliš normálny“. A to ma vlastne teší. Myslím, že veľa kňazov je normálnych, len sa to neukazuje. Byť normálny neznamená byť svetský. Znamená to byť človekom, byť blízko, byť súčasťou komunity.
Si blízko ľuďom. Máš pocit, že práve to je cesta aj pre budúcnosť Cirkvi?
Určite. Hovorím to často: ak budeš s ľuďmi a budeš normálny, nikdy ťa nenechajú padnúť. Aj počas pandémie mnohí kňazi pomáhali v nemocniciach – boli tam jednoducho preto, že to bolo treba. To je Cirkev: blízka, konkrétna, ľudská.
A tvoj podcast? Prečo si sa rozhodol ísť aj touto cestou?
Chcel som vytvoriť priestor pre rozhovory, ktoré sú ľudské, ale zároveň hlboké. Podcast umožňuje ísť pod povrch. Mnohí ľudia si ho pustia na ceste, v aute – je to forma, ktorou môžeme zasiahnuť aj tých, ktorí by do kostola možno neprišli. A keď tam zaznie niečo, čo sa ich dotkne, tak to má zmysel.
Ako vznikol nápad spustiť vlastný podcast?
Všetko sa začalo celkom prirodzene – rozhovormi s ľuďmi, ktorí sa s kňazmi bežne nestretávajú. V rámci rôznych spoločenských či kultúrnych podujatí som sa rozprával so známymi osobnosťami – od Sajfu po Milana „Juniora“ Zimnýkovala – a často sme otvorili aj hlboké témy viery. Neskôr, keď som to rozprával manželke alebo priateľom, reagovali, že by to mali počuť aj iní. A tak som oslovil niektorých známych a začal nahrávať.
Spočiatku si nahrával „na kolene“, dnes je z podcastu profesionálny formát. Čo sa za ten čas zmenilo?
Áno, začiatky boli skromné, no vďaka podpore mojej sesternice, ktorá pracuje v rádiu, som mal prístup k štúdiu a technike. Postupne som sa naučil postprodukciu, strih aj prípravu. Momentálne mám viac povinností, takže epizódy pribúdajú pomalšie, ale stále si želám, aby aspoň raz mesačne vyšiel nový rozhovor.
Čo ťa na tvorbe podcastov najviac baví?
Jednoznačne možnosť učiť sa. Tí najúspešnejší hostia, s ktorými som sa rozprával, ma prekvapili pokorou. Sú to ľudia s veľkým životným výkonom a skúsenosťami – a pritom veľmi ľudskí a prístupní. A tiež ma podcast naučil pozorne počúvať. Neraz som počas rozhovoru musel spracovať to, čo zaznievalo, a zároveň už myslieť na ďalšiu otázku. Je to veľká škola vnímania.
Pri niektorých epizódach si mal veľmi známych hostí – napríklad Adelu Vinczeovú. Ktoré rozhovory ti najviac utkveli v pamäti?
Adela bola výborná. Je skúsená, vie viesť rozhovor a prirodzene vás vedie ďalej. Veľmi silný bol aj rozhovor s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom, ktorý bol duchovne nesmierne hlboký. A zábavná bola situácia, keď som trikrát nahrával s Tomášom Hudákom – prvé dve nahrávky sa nepodarili. Nakoniec sme to zobrali s humorom.
Stalo sa ti niekedy, že rozhovor úplne nevyšiel?
Jeden rozhovor som ani nezverejnil, lebo sme sa s hosťom úplne minuli – ja som chcel ísť jedným smerom, on iným. Ale beriem to ako súčasť cesty.
Aké kritériá máš pri výbere hostí?
Na začiatku som cielene pozýval známe osobnosti, aby si podcast našiel poslucháčov. Teraz už môžem pozvať aj menej známych, ale obsahovo silných hostí. Dôležité je, aby mali čo povedať – či už je to známy športovec ako Matej Tóth alebo arcibiskup ako napríklad vladyka Jonáš Maxim.
Je niekto, koho by si si prial ako hosťa a ešte sa to nepodarilo?
Mojím vysnívaným hosťom bol Milan Lasica. Bohužiaľ, rozhovor s ním už nestihnem. No veľmi by som si želal získať Mariána Hossu – podľa mňa je to výnimočne inšpiratívna osobnosť.
Popri tom všetkom si aj manžel a otec. Ako sa dá zvládať toľko rôznych úloh naraz?
Kľúčom je dobrá organizácia, podpora rodiny a predovšetkým milujúca a chápavá manželka. Ak si človek naplánuje čas a vie, čo chce robiť, dá sa to zvládnuť. A, samozrejme, treba vedieť aj odpočívať a niekedy proste len byť s rodinou.
Aké posolstvo by si na záver chcel zanechať našim čitateľom?
Poďme k sebe. Buďme ľuďmi, ktorí prinášajú lásku, nie fanatizmus. Láska je najväčším prejavom viery. Vnímajme sa navzájom, počúvajme sa, nesnažme sa jeden druhého presviedčať za každú cenu. Niekedy stačí byť a byť spolu – v úcte, v ľudskosti a v pravde.
Celý rozhovor s otcom Petrom nájdete aj v podcaste priestCAST.
