Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. (…) Po troch dňoch ho našli v chráme. (…) Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (…) Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. (Lk 2,41-51)
Páter Leo z františkánskej komunity nebol rodeným kazateľom. Naučil sa naspamäť len dve kázne: o Panne Márii a o potrebe spovede. Na sviatok svätého Jozefa ochorel páter, ktorý mal mať svätú omšu. Páter Leo ho musel zastúpiť. „Ale, páterko, na dnešný deň by sa žiadala aj primeraná kázeň.“ „Veď viete, že ja dokážem len tie moje dve.“ „Ale, páterko, dačo vymyslite!“ A páter Leo vymyslel. Kázeň začal slovami: „Bratia a sestry, dnes máme sviatok svätého Jozefa. Svätý Jozef, ako viete, bol tesár a ako tesár vyrábal okrem iného spovednice. A spoveď, to je…“ a spustil svoju kázeň o potrebe pokánia. My sa k nej pokúsime pripojiť ešte zopár myšlienok.
Opisný text nám cez stručné zmienky umožňuje nahliadnuť do skrytého života Svätej rodiny. Je to najmä rytmus modlitby, práce a sviatočných zvykov, prostredníctvom ktorých Ježiš po väčšinu života vyjadroval vzťah k svojmu nebeskému Otcovi a prostredníctvom ktorých aj my môžeme po väčšinu svojho života rovnako plnohodnotne a „božsky“ intenzívne prežívať svoj vzťah s Bohom. Na púti bol Ježiš začlenený aj do svojho náboženského a národného spoločenstva. Silná je už samotná skutočnosť, že aj Boží Syn putoval.
Náboženské obyčaje, ku ktorým patrí aj putovanie, uchovávajú a rozmnožujú duchovné bohatstvo celých generácií, zakoreňujú človeka a jeho drobné kroky činia súčasťou veľkej Božej cesty dejinami.
Do tohto tajomstva vstupuje aj fakt, že Božieho syna ako človeka vychovával človek Bohom vyvolený a poslaný, svätý Jozef. Zjavoval Božiemu Synovi Otcovu vôľu. Aj po tom, čo bol Ježiš v dvanástom roku prijatý medzi obradne i občiansky dospelých. Hovorí to o veľkosti otcovstva i materstva.
Výčitky a výmena názorov pri nájdení Ježiša hovoria najmä o úzkostiach Márie a Jozefa. Ježiš ich povznáša do duchovnej roviny a hovorí o plnení Otcovej vôle. Kde totiž nie je rozhodujúcim kritériom Božia vôľa, prichádzajú do vzájomného konfliktu jednotlivé ľudské vôle. Nestačí vyjasňovať konflikty, ale pýtať sa, čo chce od každého z nás Boh. Prejavy jeho vôle sú veľmi rozmanité a súčasne tvoria jeden celok.
Udalosti na púti Svätej rodiny do Jeruzalema zanechávajú pár odkazov aj do súčasného života:
- Dôležitosť pútí, ktoré spájajú rodiny, generácie i farské spoločenstvá. Treba ich znovu objaviť najmä v prebiehajúcom Jubilejnom roku a niektorú si naplánovať.
- Mária a Jozefa nechali Ježiša celý deň s jeho rovesníkmi. Deťom (a vnúčatám) treba odvážne prejavovať dôveru, bez ktorej sa nestanú ani samostatné, ani slobodné, ani zodpovedné.
- Pri pomyslení na nebezpečenstvá číhajúce na naše deti si treba pripomínať, že ich prežívala aj Panna Mária so svätým Jozefom, ktorí nás chápu a orodujú za nás.
- Hoci bol Ježiš obradom bar micva prijatý medzi civilne i nábožensky dospelých, naďalej býval s Máriou a Jozefom a „bol im poslušný“. Dospelý je ten, kto si zarobí na živobytie a zabezpečí bývanie. Kým žije s rodičmi či z ich podpory, treba rešpektovať ich pravidlá. Nie iba brať a robiť si, čo chcem. Svätá rodina nebola ani „mama-hotel“ ani „tato-kreditka“.
