Stretám čoraz viac smutných a ustrašených ľudí. Stretám aj ľudí nahnevaných, agresívnych, čo sú vlastne tí istí ako prví spomínaní, akurát krikom a agresiou si nahovárajú, že majú niečo pod kontrolou. Žiaľ, nemajú.
Smútok, strach, hnev, agresia sú našou súčasťou. Súčasťou spoločenského chvenia. Podškrtla ich korona, znásobila vojna, kríza, zdražovanie…
Čo s tým? Nasávať správy o všetkých tých tragédiách a nakoniec sa potešiť šteniatkami, ako to občas býva v správach? Šteniatka sú málo, trvalý pokoj do duše neprinesú.
Alebo to ignorovať, ako odporúčajú známi českí punkáči Visací zámek? V jednom z textov spievajú: „Tvý problémy nejsou tvý, někdo ti je vnutil, tvý problémy nejsou tvý, uchlastáš se k smrti, za jiný…“
Tak to ani náhodou, aby sa z nás stal národ úzkostných pijanov pre globálnu krízu! Nie!
Alebo si vytvoriť ten bájny „ostrov pozitívnej deviácie“? Otázka znie: „Ako?“
Minule mi do ruky padla knižočka, ktorá mala na zadnej strane takýto citát: „Ak praktizuješ smútok, dosiahneš v ňom dokonalosť. Praktizuj radšej lásku.“
Absolútne ma to dostalo! To si kto toto dovoľuje verejne hovoriť, písať, dávať si to na prebal knihy? Čo je to za blázna a drzého odroňa? Ako ti môže niekto odporúčať lásku?! Vari nevidí, že sa topí permafrost?!
Autorom je poľský evanjelizázor Arkadiusz Łodziewski. Kniha sa volá Božia príručka, ako zvíťaziť nad strachom. Má sto malých stránok. Nie sú tam žiadne omáčky, ako bývajú v motivačných knihách ateistov.
Arkadiusz Łodziewski debutoval Antidepresívnou Božou príručkou a v talóne má aj ďalšie publikácie. Ako spomína v jednom z rozhovorov, zásadný zlom v jeho živote nastal, keď stál na prahu dospelosti. S kamarátmi sa dohodli, že na školskom výlete na pútnické miesto v Čenstochovej urobia bláznivý kúsok. Postavia sa pod obraz Božej Matky a budú vulgárne nadávať.
Mladý Arkadiusz zostal ako obarený, keď zistil, že pod obrazom Bohorodičky nedokáže otvoriť ústa a vydať zo seba ani hlások. Táto skúsenosť ho priviedla k túžbe spoznať Boha a evanjelium. No a dnes je jedným z najvyhľadávanejších evanjelizátorov v Poľsku.
Depresia sa stala každodennou súčasťou života. Je to sestra modernej éry. Sestra Depka. V stati o nej píše: „Depresia do veľkej miery pramení z toho, že človek uveril zlým myšlienkam, našepkávaniu ‚rohatého‘ a potom ich každý deň pestoval a rozvíjal, čo ho napokon priviedlo k apatii, k nechuti a k trápeniu. Kto by to chcel, však? Už vieme. Keby ľudia verili v to, čo je dobré, tak rýchlo, ako dokážu vo svojom srdci poznačenom dedičným hriechom uveriť v to, čo je zlé, všetci by boli svätí. Niekto povie – si slabý, škaredý, nikto ťa nemá rád. Alebo že zajtra budeš mať zlý deň. Niektorí to okamžite zachytia do svojho vnútra, prežívajú to, analyzujú. Ale ak počujú, že Boh ťa miluje, zomrel za teba, všetko ti dá, povedia – Áno, áno, viem, nemusíš mi to hovoriť, nepoučuj ma.“
Alebo na inom mieste odporúča: „Choď dnes spať a modli sa pritom v srdci a zajtra vstaň tak, aby sa celé peklo chvelo od základov. Neboj sa. Vstaň a kráčaj s Bohom po celý deň. A večer… urob to isté. A tak až do konca svojho putovania po zemi… Kresťanstvo je pocta. Pocta pre každého, kto verí.“
Čo vy na to? Dobré, nie?
