Dnešná spoločnosť žije štatistikami. Čísla, percentá, grafy prenikli do všetkých oblastí života. A Cirkev nie je výnimkou. Naša prvá otázka pri liturgických sláveniach znie: „Koľko tam bolo ľudí?“ Reholí a kňazských seminárov sa pýtame: „Koľko máte povolaní?“ Situáciu kresťanstva skúmame otázkou: „Koľko ľudí ešte chodí do kostola? Koľko na sväté prijímanie? Koľko párov sa sobáši cirkevne?“ Čísla nás zaujímajú. Pretože ich nezriedka vnímame ako indikátor reálneho stavu.
Na takomto pozadí môžeme mať potom určitý problém s postojom Ježiša Krista v evanjeliu. On si len tak urobí jednodňový výlet do oblasti pohanov a tam sa venuje jednému človeku a obráti ho. Minulá nedeľa mala prívlastok misijná a vo farnostiach sme robili zbierky na misie. Keby sme sa na tých misijných územiach opýtali: „A koľko máte kresťanov v Thajsku?“, asi by nás odpoveď: „Žiadneho,“ neuspokojila. Alebo keby sme sa opýtali: „Koľko ste získali kresťanov v Laose?“, odpoveď: „Dvoch,“ by sme asi považovali za štatistické fiasko.
Naša predstava, ktorá je odchovaná na úspešných štatistikách, cieli omnoho vyššie. Pán Ježiš však rozmýšľa ináč. Jemu ide o záchranu čo i len jedného človeka. Ide mu o moju záchranu. A ako ju chce dosiahnuť?
Vystihol to Svätý Otec František vo svojej prvej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium. Píše, že skôr ako morálka a dogmatika je ohlásenie radostnej zvesti človekovi v troch bodoch: Kristus ťa miluje. Kristus za teba zomrel. A, napokon, Kristus kráča po tvojom boku celý tvoj život, aby ťa zachránil.
Tu je koreň problému. Zanedbanie tohto princípu spôsobuje súčasný odpad od kresťanstva. Zanedbanie kerygmy. A, naopak, iba ohlásením a prijatím tejto kerygmy v nás môže kresťanstvo, viera v Ježiša Krista, zapustiť svoje korene.
Dnes počúvame z mnohých strán aj od viacerých politikov, ako sa odvolávajú na kresťanské korene Európy. A čo sú vlastne tie korene? To, že zabíjame starých ľudí a nenarodené deti? Sú korene Európy v tom, že v každej krajine je legalizovaný potrat? Nepreťali sme ich, keď sme zmienku o Bohu nevpustili do európskej ústavy? Až keď nám tečie do topánok a zažívame nárast radikalizmu sprava, zľava a z rôznych tradícií, vtedy sa odvolávame na „naše tradície“.
Aké tradície máme na mysli? Homosexuálne manželstvá? Voľbu pohlavia? Zničenie rodiny a manželstva? To je výsledok stavu, keď kresťanstvo človekovi neprenikne do hĺbky srdca, do hĺbky duše. Ak sa to nestane, potom mi je jedno, či som budhista, kresťan alebo ateista.
Preto Kristus nepozerá na počty, ale na človeka. Spočiatku sa snažil o formáciu malého spoločenstva, ktoré postupne začalo vydávať znaky jednoty a lásky. Lebo len cez tieto znaky sa môže skutočne šíriť kresťanstvo a zapustiť korene. Hovoriť vážne o kresťanských koreňoch Európy znamená prehodnotiť svoj vlastný život.
