Noc býva pre niektorých časom pokoja, pre iných je však bolestnou skúškou. Keď všetko stíchne a svet sa ponorí do tmy, prebúdzajú sa obavy, nepokoj, spomienky… a nespavosť. A práve vtedy sa niekto prihovára za tých, ktorí bdejú.
Nespavosť trápi mnohých. Niektorí nevedia zaspať, iní sa budia uprostred noci, zmietaní úzkosťou, starosťami, osamelosťou. Telo si žiada odpočinok, ale myseľ je bdelá, plná obáv o deti, prácu, zdravie, vzťahy, o budúcnosť.
V takých chvíľach môže vzniknúť pocit úplnej opustenosti. No pravda je iná.
Zatiaľ čo väčšina ľudí spí, po celom svete sa rehoľné spoločenstvá v noci zobúdzajú k modlitbe. Trapisti, kartuziáni, karmelitáni, cisterciáni či benediktíni vstávajú počas noci na tzv. matutínum – nočnú modlitbu Liturgie hodín. Sú to hodiny obety a príhovoru. Ich modlitby vystupujú k Bohu za všetkých, ktorí trpia, bojujú alebo sa v tichosti boria so životom.
Úvod modlitby Litánií za tých, čo sú v noci bez spánku, znie: „Pane Ježišu, ty, ktorý si prebdel noc v modlitbe k Otcovi, vypočuj našu modlitbu za všetkých bratov a sestry, ktorí sa trápia v temnote tejto noci.“
Rehoľníci sa prihovárajú za zomierajúcich, za chorých v nemocniciach, za bezdomovcov na uliciach, za osamelých starších ľudí, za deti ešte v lone matky, za prenasledovaných kresťanov, za obete i páchateľov násilia, za ľudí v závislostiach, za všetkých, ktorí nemôžu spať a trápia sa. Ich modlitba zahŕňa každého, kto túto noc prežíva v temnote, v telesnej či duševnej bolesti, v hriechu, v úzkosti alebo samote.
Táto tma nie je konečná. Tak ako Kristus bdel v Getsemanskej záhrade v úzkosti, aj dnes niekto bdie a prináša prosby sveta pred Boha.
Keď neprichádza spánok, modlitba môže byť odpoveďou. Nie ako spôsob, ako zaspať, ale ako spôsob, ako nezostať sám.
Odborníci ponúkajú množstvo rád, ako zvládať nespavosť – obmedziť svetlo pred spaním, vytvoriť si pravidelný režim, zhlboka dýchať, vyhýbať sa obrazovkám. Okrem týchto odporúčaní však duchovná tradícia Cirkvi ponúka ešte inú možnosť: premeniť bdelosť na modlitbu.
V Biblii sa zachovalo 15 pútnických žalmov – piesní výstupov (Ž 120 – 134), ktoré sa odporúča modliť najmä počas bezsenných nocí. Ich čítanie je jednoduché, nie sú viazané na žiadne liturgické predpisy. Stačí otvoriť Bibliu, prežehnať sa a čítať ich postupne, ticho a s dôverou. Sú plné úprimnosti, vyjadrujú úzkosť i nádej, napätie cesty i bezpečie cieľa.
Modlitba v noci nie je náhradou za lieky ani technikou na uspanie mysle. No aj nespavosť môže byť premenená na chvíľu milosti, na modlitbu za druhých, na jednoduchý prejav dôvery, že Boh je nablízku.
Svätý Benedikt, otec západného mníšstva, vo svojej Regule opisuje zvyk tzv. buditeľov, bratov, ktorí počas nočných modlitieb prechádzali kláštorom a prebúdzali spachtošov. Ak niekoho našli spať, podali mu lampáš a ten mal ísť prebúdzať ďalších. Tento obraz naznačuje, že nočná modlitba je náročná, ale dôležitá; a že v nej nikto nie je sám.
Modlitba v noci otvára priestor pre svetlo, ktoré nepochádza z tohto sveta. Pre svetlo Krista, ktorý prešiel tmou smrteľnej úzkosti, aby nikto neostal opustený. Práve noc, ktorá sa javí ako miesto prázdnoty, sa môže stať miestom Božieho dotyku.
Ani v temnote noci človek nie je sám. A preto ak neprichádza spánok, môže to byť príležitosť vstúpiť do modlitby. Možno len ticho. Možno so žalmom. Možno jedinou vetou: „Pane, zmiluj sa.“ To stačí.
Svetlo svitá pomaly. Ale vždy príde. Aj po tejto noci.
