Vedeli ste, že dušiam v očistci je venované ojedinelé múzeum, jediné svojho druhu na svete? Nuž, nie je to miesto, ktoré by chcel navštíviť každý. Nájdete ho v Ríme v sakristii Kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Múzeum duší očistca (Il museo delle anime del Purgatorio) založil v roku 1917 kňaz Victor Jouët (1839 – 1912), ktorý bol aj zakladateľom Asociácie modlitieb k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu za duše v očistci. K založeniu nevšedného múzea ho viedla zvláštna príhoda.
V roku 1897 zachvátil Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Ríme požiar. Plamene zasiahli kaplnku zasvätenú Panne Márii Ružencovej. Po uhasení požiaru chcel Victor Jouët zistiť, čo z výzdoby kaplnky vlastne zostalo. A vtedy objavil za oltárom ľudskú tvár plnú nešťastia. Bol presvedčený, že ide o dušu z očistca, ktorá takto chcela upozorniť na Cirkev trpiacu v očistci.
Kňaza táto mimoriadna udalosť veľmi zasiahla, a tak podnikol nebývalý počin: cestoval po Európe a zbieral rôzne predmety, ktoré nejakým spôsobom súviseli s témou duší v očistci. Zhromaždene predmety získaval najmä od ľudí, ktorí ho presvedčili, že prišli do kontaktu s dušou či dušami v očistci (napríklad rôzne odtlačky na artefaktoch). Z tejto nezvyčajnej zbierky pozostáva depozitár originálneho múzea, ktorý presviedča, že očistec reálne existuje; a že niektoré duše dostali milosť, aby upozornili na potrebu našich modlitieb a obiet za ne.
Mystička s neporušeným telom
Keď v roku 1783 zomrel svätý Jozef Benedikt Labre (*1748), ktorý mal povesť divotvorcu a mystika, ulicami Ríma sa ozývalo húfne skandovanie detí: „ Il Santo è morto! Zomrel svätec!“ Napriek tomu, že mal povesť „žobráka Ríma“, bol predovšetkým veľkým kajúcnikom. Vykonal si púť do všetkých slávnych chrámov Talianska, Francúzska, Španielska, Švajčiarska i Nemecka a koniec života prežil vo Večnom meste, tráviac celé dni na modlitbách. Skonal blízko obľúbeného Kostola Madonna dei Monti. Jeho pohrebný sprievod pripomínal podľa kardinála Carla Salottiho (1870 – 1947) nevídaný triumf.
Táto udalosť sa vtedy odohrávala aj pred očami 14-ročnej Anny Márie Taigi (1769 – 1837), budúcej mystičky a svätej matky rodiny, ktorá žila v rovnakej štvrti ako Labre a ktorej matka umývala jeho mŕtve telo a obliekala ho. A keď potom ochorela, ešte aj na smrteľnej posteli držala v ruke jeho obrázok, odporúčajúc sa do jeho príhovoru v nádeji, že raz bude Cirkvou blahorečený.
Beatifikácia Jozefa Benedikta Labreho sa skutočne konala, stalo sa tak v roku 1860; svätorečený bol v roku 1883. A tak nečudo, že to, čo videla Anna Mária Taigi doma ako dospievajúca, sa jej natrvalo zapísalo do duše. Ako napísal kardinál Salotti: „Bývala medzi prvými, ktorí sa zhromaždili u nejakého zosnulého chudáka, aby sa zaňho modlili. Bdela uňho a obliekala ho do rakvy, zdobila kvetinami.“
Aby skrátila utrpenie duší v očistci, denne stokrát odriekala modlitbu „Odpočinutie večné daj dušiam, ó, Pane…“, pričom k prvým päťdesiatim zvolaniam pridávala slová: „Presväté rany môjho Pána, otvorené krvou takej veľkej lásky, zmilujte sa nad dušami v očistci i nado mnou hriešnou.“ Po ďalších päťdesiatich invokáciách prednášala modlitbu:„Blažené duše, ktoré ste boli na tomto svete a potom ste šli do očistca, ste očakávané v raji, až prídete pred Boha, vyprosujte mi potrebné milosti.“
Hovorievala ľuďom: „Majte veľkú úctu k dušiam v očistci a najmä k dušiam kňazov. Kedykoľvek môžete, dajte za nich odslúžiť svätú omšu a zvyknite si denne sa pomodliť „Odpočinutie večné daj im, ó, Pane…“. Ak ste prítomní pri eucharistickej obeti, obetujte ju za duše a nepochybujte, že vďaka tejto úcte budete uchránení pred nešťastiami, a to nielen vy, ale aj všetci vaši príbuzní.“
Anna Mária, ktorá porodila sedem detí, konala aj dlhé pôsty, ktorými uľavovala dušiam v očistci. Často navštevovala Cintoríny svätého Vavrinca za hradbami a Ducha svätého, po eucharistickej adorácii konávala krížovú cestu a potom išla za každého počasia bosá na hroby zosnulých, kde sa kľačiac modlila. Štyridsať dní po sebe navštevovala cintorín. Svedkovia pri jej beatifikačnom procese dosvedčili, aké veľké množstvo modlitieb, umŕtvovaní, kajúcich skutkov vykonala za obrátenie hriešnikov. A aké ohromujúce účinky mali jej modlitby!
Ale ako pripomína jezuita páter Albert Bessiéres SJ (1877 – 1953) v jej životopise, za vyslobodzovanie duší z očistca platila Anna veľmi draho. Jedného dňa, keď sa – podobne ako často predtým – zúčastnila na zádušnej omši, trpela nevysloviteľné bolesti. Pri speve Glória videla, ako oslobodená duša vchádza do neba. Oslobodené duše zvykla požiadať o príhovor za Cirkev a Svätého Otca. Za zachránené duše konala pokánie.
„Zvlášť ma fascinovala jej trpezlivosť. Uprostred toľkých bolestí som ju nikdy nepočula povedať čo len najmenšie slovko náreku, povzdych, ale len: ‚Nech je to pre lásku Božiu‘,“ dosvedčila slúžka Anunziata Panunziová. Telo Anny Márie Taigi je od jej smrti neporušené. Blahorečil ju pápež Benedikt XV. v roku 1920.
Skutky pre „dušičky“
V apoštoláte pomoci dušiam v očistci vynikli aj ďalšie mystičky. V životopise svätej Gertrúdy (1256 – 1302) čítame, že sa už v najútlejšom veku naučila všetky modlitby a dobré skutky obetovať za „dušičky“. Tie sa jej po svojom vyslobodení ukázali v sláve, ďakovali jej a sľúbili pamätať na ňu v nebi.
Svätá Františka Rímska (1384 – 1440) ubezpečuje, že keď duša zostupuje do očistca, jej anjel ju sprevádza až po bránu, kde zostáva, až kým sa duša celkom neočistí. „Často ju navštevuje a potešuje svojou prítomnosťou a nebeskými napomenutiami, tento anjel zbiera modlitby a dobré skutky, ktoré za ňu prinášajú živí.“
Svätá Katarína Bolonská (1413 – 1463), ktorej neporušené telo sa nachádza v kostole klarisiek v Bologni, radí: „To, čo sa mi dlho nedostalo skrze vzývanie svätých, dostala som okamžite, ak som o to poprosila duše v očistci.“
Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová (1774 – 1824) sa zasa podelila o túto skúsenosť: „Dnes večer som bola v očistci. Dojalo ma, keď som videla úbohé duše také tiché a smutné. Ale ich tváre prezrádzajú, že v srdci majú radosť, lebo si pripomínajú Božie láskyplné milosrdenstvo. Na slávnom tróne som uvidela Preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorá bola krajšia než kedykoľvek predtým. Povedala: ‚Prosím ťa, aby si učila ľudí modliť sa za trpiace duše v očistci, lebo sa za vás budú z vďačnosti veľmi veľa modliť. Modlitba za tieto duše je Bohu veľmi príjemná, lebo im umožňuje, aby ho videli skôr.‘“
Svätá Brigita Švédska veľakrát zažila očistec. Keď raz uvidela dušu, trpela tak, ako keď sa zlato čistí, a počula slová anjela: „Blažený je smrteľník, ktorý sa ponáhľa uľaviť trpiacim dušiam.“
Skúsenosť s dušami v očistci je potvrdená aj v Denníčku svätej sestry Faustíny Kowalskej (1905 – 1938), ktorá napísala: „Keď som večer pred sviatkom Pamiatky zosnulých išla na cintorín, bol zatvorený. Odchýlila som trochu bránu a povedala: ‚Ak niečo potrebujete, dušičky, rada vám vyhoviem, nakoľko mi to regula dovolí.‘ Vtom som začula slová: ‚Splň Božiu vôľu – my sme natoľko šťastné, nakoľko sme plnili Božiu vôľu.‘“ (Denníček, 518)
Apoštolky bez strachu
Svätej Kataríne z Janova (1447 – 1510) je pripisovaný titul „teologička očistca“. V aktoch jej svätorečenia je napísané: „Učenie našej svätej je čisté, bez omylov… a úplne serafínske.“ Neporušené telo tejto svätej si dodnes možno uctiť v Janove. Svätá Katarína spoznáva, že duše v očistci intenzívne prežívajú dva stavy:
„Na jednej strane ochotne nesú svoje bolestné utrpenie; áno, dokonca sa im zdá, že im cezeň Boh preukazuje veľké milosrdenstvo v porovnaní s tým, čo by si zaslúžili, a nechcú sa zriecť ani kúska utrpenia, lebo jasne spoznávajú, že si ho spravodlivo zaslúžia.
Na druhej strane duše v očistci prežívajú Božiu lásku, ktorá sa do nich vlieva a poskytuje im pokoj. Tak prežívajú duše očisťované v očistci súčasne najväčšiu spokojnosť a najväčšie utrpenie; bez toho, žeby jedno rušilo druhé.“
Aj na Slovensku sú dobre známe knihy o rakúskej vidiečanke Márii Simme zo Sonntagu (1915 – 2004). Počas života poukazovala na to, aké ľahké je priniesť úľavu dušiam v očistci a pomôcť im do neba – hlavne prostredníctvom svätej omše, ktorú nemožno ničím nahradiť; prostredníctvom spoluvykupiteľského utrpenia každého druhu – telesného, psychického či duševného, ak ho za ne s láskou obetujeme; modlitbou ruženca, krížovej cesty alebo púte; každým skutkom pozornej lásky, akým je napr. zapálenie posvätenej sviečky na hrobe alebo pokropenie svätenou vodou či príspevkom na misie. Hovorila, ako veľmi môže zomrelým pomôcť nejaká čnosť alebo dobrý skutok, ktorý vykonáme za nich.
Dokonca to predstavila na zvláštnej príhode z vlastného života z roku 1954. Istého dňa popoludní na ceste do susednej dediny Marul stretla uprostred lesa starú ženu. „Pomyslela som si‚ že tá má určite už viac ako sto rokov. Keď som ju priateľsky pozdravila, povedala mi: ,Prečo ma zdravíte? Mňa už nikto nezdraví!‘ Ja som sa snažila utešiť ju slovami: ‚Vy si predsa zaslúžite pozdrav ako každý iný.‘ Vtedy sa začala sťažovať: ,Takto o mne nikto nezmýšľa. Nikto mi nedá ani jesť a spať musím na ulici.‘ To nemôže byť pravda, pomyslela som si, ona už asi nemá v hlave všetko v poriadku. Pokúsila som sa jej vysvetliť, že to tak iste nie je. ,Ale áno,‘ odvetila.
A tak som premýšľala, že keď je už taká dotieravá, vezmem ju k sebe, veď je stará a už aj tak nebude dlho žiť, a hneď som ju pozvala, aby sa u mňa najedla a vyspala. ,Áno, prosím, ale ja vám nemôžem nič zaplatiť.‘ Nato som jej odpovedala: ‚To nič, ale musíte byť spokojná s tým, čo mám. Nemám veľa miesta pre hostí, ale je to stále lepšie ako spať na ulici.‘ S úľavou v hlase sa poďakovala: ,Pán Boh zaplať! Teraz som vykúpená,‘ a zmizla. Až do tej chvíle som nezbadala, že je to duša z očistca. Počas svojho života zrejme niekoho odmietla, hoci bola povinná pomôcť.“ Mária Simma mohla ponúknutým skutkom lásky vynahradiť a odčiniť neláskavosť, pre ktorú zrejme potrebovala táto duša očisťovanie v očistci.
S ojedinelou charizmou
Mimochodom, vedeli ste, že za zavedenie cirkevnej spomienky na všetkých verných zosnulých (2. november) vďačíme svätému Odilovi z Cluny (961 – 1049)?
No za zmienku stojí aj žena, ktorá v roku 1856 založila Kongregáciu pomocníčok duší v očistci: blahoslavená Eugénia Smetová (1825 – 1871). V jej úmysle ju podporil aj svätý Ján Mária Vianney (1786 – 1859), keď jej povedal: „Boh si túto rehoľu už dávno praje, je uskutočnením lásky jeho srdca.“
Predchádzalo jej najprv založenie modlitbového združenia. Podľa zachovaných svedectiev si Eugénia už ako dieťa všímala, že jej matka sa často modlí za duše v očistci. Už v mladosti sa rada venovala pomoci núdznym a skutkom, ktoré jej umožňovali podporiť opravu kostola či vykupovať otrokyne. Neraz na ulici žobrala o milodary pre misie. V meste vyhľadávala chudobných, ktorým obstarávala šatstvo, varila pre nich polievku a pripravovala balíčky s potravinami, na ktoré vždy pod meno príjemcu napísala: „Modli sa za duše v očistci.“
Svoj zámer, ako pomáhať dušiam, zhrnula do slov: „Chcela by som jednou rukou vyprázdňovať očistec a druhú používať na to, aby som ho zaplnila tými, ktoré by sme vytrhávali peklu.“ V Paríži sa pridala ku skupine žien, ktoré už rozvíjali apoštolát pomáhajúci práve dušiam v očistci. Keď v jeden júlový deň zaklopal na dvere domu muž, ktorý prosil sestry, aby sa postarali o chorého chudáka v jeho dome, Eugénia začula vo svojom vnútri hlas: „Takto ma máš milovať.“
Rehoľu s ojedinelou charizmou viedla podľa ignaciánskej spirituality a bola jej generálnou predstavenou s rehoľným menom Mária od Prozreteľnosti. Mottom kongregácie bolo: „Modliť sa, trpieť a pracovať za duše v očistci.“ Mária od Prozreteľnosti zomrela vo veku 45 rokov na rakovinu. Pred smrťou osem rokov prežívala obdobie duchovnej temnoty. Nasledovníčkam zanechala odkaz: „Odporúčam vám stále väčšiu horlivosť za duše v očistci… Predovšetkým vám odporúčam lásku, veľa lásky!“ Pápež Pius XII. ju v roku 1957 blahorečil.
Jej apoštolát sa rozšíril po celom svete a dnes naďalej funguje vo vyše dvadsiatich krajinách. Jeho britské členky v súčasnosti na svojej webstránke zviditeľňujú svoju charizmu aj týmto posolstvom: „Mária od Prozreteľnosti… vierou objavila putá, ktoré spájajú živých a mŕtvych, a bohatstvo spoločenstva svätých. Chcela pomôcť všetkým ľuďom, najmä tým, ktorí sú zabudnutí, a trpiacim až po ich posledné stretnutie s Bohom…
Očista je neustála skúsenosť počas celého života. Konečné očistenie nastáva, keď človek zomrie a stretne sa s Bohom v čase posledného súdu. Pri stretnutí s Otcom sa človek stretáva s intenzívnou dobrotou a láskou Boha. Byť v kontakte s takouto dobrotou prináša človeku bolesť, keďže je v kontakte s vlastným zlyhaním. Očistec vnímame ako intenzívne stretnutie s Božou láskou, kde sa stretáva láska a bolesť a kde sa stretáva ľudské a božské.“
Korunka na cestu
Podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky zomiera na Slovensku každý rok približne 53 000 osôb, čo je priemerne 145 ľudí za deň, 6 osôb za hodinu. Kým v minulosti ľudia častejšie zomierali doma, v kruhu najbližších, sprevádzaní ich prítomnosťou, láskou a modlitbou, dnes sú mnohí v posledných okamihoch života vystavení samote a namiesto domáceho prostredia zomierajú v nemocnici či v zariadení pre seniorov.
Aj preto vznikol projekt, ktorý iniciovala a rozvíja rehoľa pallotínov so svojimi spolupracovníkmi: Korunka na cestu – daruj modlitbu zomierajúcim. Má za cieľ povzbudiť k modlitbe za zomierajúcich. Inšpiráciou k tejto iniciatíve boli slová Pána Ježiša z Denníčka svätej Faustíny Kowalskej: „Napíš, že keď sa túto korunku budú modliť pri zomierajúcich, postavím sa medzi Otca a zomierajúcu dušu nie ako spravodlivý Sudca, ale ako milosrdný Spasiteľ.“
Na webstránke pallotínov sa uvádza: „Deň má 1 440 minút. Korunku je možné sa pomodliť za necelých 10 minút. Modliť sa za zomierajúcich je skutok milosrdenstva.“ Ako nám vysvetlila Blanka Kosseyová z misijného sekretariátu pallotínov: „Ľudia často nemôžu byť pri svojich zomierajúcich. Ale sprevádzanie zomierajúceho modlitbou je vždy možné, aj keď nie je možný fyzický kontakt. Keďže prechod z tohto sveta do večnosti je cestou, aj tento projekt sa volá Korunka na cestu. Tak ako obdarúvame svojich blízkych rôznymi darmi, podobne aj v momente zomierania dávame dar zomierajúcim a tým je vlastne modlitba korunky. Možno tak obdarovať blízkych i „vzdialených“, ktorí stoja pred prahom večnosti.
Treba si uvedomiť, že skutok milosrdenstva má dosah aj na našu spásu. Cieľom korunky je aj vytvorenie duchovnej rodiny, aby tí, ktorí takto sprevádzajú zomierajúcich, navzájom o sebe vedeli. Táto iniciatíva je preto nastavená na našej webstránke tak, že každý, kto sa pomodlí korunku, má možnosť to potvrdiť cez počítadlo, ktoré je tam nastavené. A je to v podstate výzva pre ostatných, že sa môžu tiež zapojiť. Pán Ježiš veľmi povzbudzoval k modlitbe uvedenej korunky: jednak pre spásu zomierajúcich a zároveň pre spásu tých, ktorí sa za nich modlia,“ dodáva Blanka Kosseyová.
