Istý uznávaný katolícky teológ spomínal na rozhovory s pravoslávnymi teológmi. Na mnohých veciach sa dokázali zhodnúť, no nezakrývali ani rozdiely, ktoré im znemožňujú, aby spolu stáli pri jednom obetnom stole a slávili spoločnú liturgiu.
Podľa slov katolíckeho teológa prišla reč aj na Pannu Máriu. Aj tu je niekoľko vieroučných rozdielov. Niekto by povedal, že za všetko môže potreba latinského sveta mať všetko zadefinované. Definícia obsahuje iba časť pravdy, v definíciách nebýva miesto pre tajomstvo alebo metaforu. Pritom metafora dokáže opísať skutočnosť presnejšie a neomylnejšie ako striktná definícia. Byzantské, čiže východné ponímanie pravdy je v jej živosti. Kde nie je definícia, tam zostáva viac priestoru pre mystiku a tajomstvo.
Pravoslávny učenec však nevyčítal katolíckemu učencovi dogmatiku ani tradíciu. Išiel na to obyčajne ľudsky, cez emócie. Povedal: „Vy katolíci keď rozprávate o Panne Márii, nič to s vami nerobí. My pravoslávni keď hovoríme o Bohorodičke, oči sa nám zalievajú slzami.“
Táto myšlienka sa mi zakorenila v srdci. Odvtedy si všímam ľudí, čo sa s nimi deje, keď hovoria o Panne Márii. „Profesionáli“ o nej hovoria s chladným odstupom. No „amatéri“ o nej hovoria pohnuto. Toľkých som už videl plakať, keď hovorili o tom, ako ich Božia Matka vytrhla z pazúrov smrti, zo zovretia choroby či z neriešiteľných situácii.
Títo ľudia nevedeli nič o veľkej a dôležitej mariánskej teológii. Títo ľudia mali Pannu Máriu ako mamičku, ako niekoho, ku komu sa môžu pritúliť, schovať sa pod jej plášť. Keď Mária stála pod krížom spolu s učeníkom Jánom, hneď vedľa nej stáli tieto zbožné citlivé a empatické paničky a babičky a mamičky, a tiež chlapci a chlapi, ktorí sa nehanbili potiahnuť nosom a len horko-ťažko premáhali dojatie.
Nejde tu teraz o to, ako sa niektorí snažili povýšiť Pannu Máriu za spoluvykupiteľku, nie, nie. Tu išlo o čistú lásku a vďačnosť. To, čo vidno na púťach, keď sa unavení pútnici ukladajú k jej nohám. To sú krásne okamihy.
Spomínam si na našu nebohú susedu, bývalú pani učiteľku, ktorá sa dožila takmer sto rokov. Bola stále pri rozume, študovala, čítala a stále tvorila. Keď sa jej niekto opýtal, kde berie energiu, neklamala. Popravde odpovedala, že jej syn nosí v bandaskách vodu z Marianky a ona ani žiadnu inú nepije, dokonca aj polievky si varí z tejto vody, aj čaje, a keď má chuť na niečo sladké, tak si do nej dá sirup a má „šťavovanú vodu z Marianky“. Ako to povedala, zaleskli sa jej slzy vďačnosťou.
Marianka bola celé stáročia dôležitým mariánskym miestom. Kardinál Korec spomína, že veľkým dobrodincom Marianky bol ostrihomský arcibiskup kardinál Kristián August, rodom Sas, ktorý toto pútnické miesto štedro podporoval až do svojej smrti v roku 1725. Schátraný kostol aj kláštor dal obnoviť, podporoval paulínov, ktorí mali toto miesto pod palcom. Kardinál tu spovedával a v roku 1715 tu sám pútnikom podal vyše štyritisíc svätých prijímaní.
Kardinál Korec ďalej spomína, že Marianka bola dôležitá aj preto, lebo sa tu kázalo po slovensky. V roku 1717 tu podľa záznamov kázal Juraj Ugrini, farár z Pezinka, Pavol Kubovič, farár zo Stupavy, a Ján Garaj, farár z Modry. Tiež sa tu na všetky sviatky a nedele kázalo po slovensky.
„Vynikajúcim slovenským kazateľom bol Ondrej Kotlenič, ktorý bol v rokoch 1703 – 1723 predstaveným v Mariatáli. Vydal latinské kázne v Trnave v roku 1712, mali 783 strán. Druhým známym slovenským kazateľom paulínov v Mariatáli bol Alexander Máčai, známy z dejín literatúry svojím dielom slovenských kázní Panes primitiarum aneb Chleby prvotín, vydaných v roku 1718,“ píše kardinál Korec.
Mariánske pútnické miesta majú svoje čaro, svoju nezameniteľnú atmosféru a svoju charizmu. Marianka priťahovala pútnikov stáročia, ľudia sem chodili k svojej a Ježišovej Matke načerpať silu, posilniť sa vo viere i v živote.
