Svätý Hilarion Nový, ktorého si gréckokatolíci pripomínajú 28. marca, sa narodil zbožným rodičom Petrovi a Teodózii, ktorí mu odovzdali základy kresťanstva. V dvanástich rokoch prijal postrihnutie (tonzúru) ako mních v Monastieri Hesychius pri Konštantínopole a odtiaľ prešiel do Monastiera Dalmatus, kde získal veľkú schimu a stal sa učeníkom svätého Gregora Dekapolitu.
Hilarion mal vo veľkej úcte svojho patróna svätého Hilariona Veľkého a snažil sa napodobňovať jeho život, a tak ho začali nazývať Hilarion Nový. V dalmatskom monastieri bol vysvätený za kňaza. Po smrti igumena (predstaveného) chceli bratia zvoliť do tejto funkcie svätého Hilariona, ale ten, keď sa o tom dozvedel, potajomky ušiel do Konštantínopola.
Mnísi dalmatského monastiera poslali patriarchovi Nikeforovi žiadosť, aby im Hilariona pridelil ako igumena. Patriarcha si zavolal svätca a presvedčil ho, aby súhlasil. Svätý Hilarion monastier následne viedol, no v roku 813 obsadil cisársky trón obrazoborec Lev V. Arménsky (813 – 820). Hilarion vzápätí verejne obvinil cisára z herézy, za čo skončil vo väzení.
Oborazoborecký patriarcha Teodotos, ktorý nahradil vyhnaného patriarchu Nikefora, spôsobil Hilarionovi veľa utrpenia, keď od neho požadoval, aby opustil pravú vieru. Mnísi dalmatského monastiera išli za cisárom so žiadosťou, aby ich igumena prepustil, pričom sľúbili, že sa podriadi cisárovej vôli. Po návrate do monastiera však svätý Hilarion i mnísi pokračovali v uctievaní svätých ikon. Rozzúrený cisár opäť uvrhol mnícha do väzenia a dal ho mučiť všetkými prostriedkami, ktoré mal k dispozícii, dúfajúc, že zmení názor.
Božie mlyny však zomleli aj krutého cisára: sťali ho vlastní vojaci v chráme práve na mieste, kde kedysi zhodil svätú ikonu. Nový cisár Michal II. (820 – 829) oslobodil svätého Hilariona z väzenia a svätec sa opäť usadil v monastieri.
Po nástupe ďalšieho ikonoboreckého cisára Teofila (829 – 842) bol svätý Hilarion opäť uväznený a mučený, potom vypovedaný na ostrov Afúsia. Po Teofilovej smrti dala svätá cisárovná Teodora (842 – 855) príkaz, aby sa svätci vrátili z vyhnanstva. Svätý Hilarion teda prišiel do dalmatského monastiera a opäť súhlasil, že bude igumenom. Pokojne tam usnul v Pánovi v roku 845.
Svätý Hilarion po sebe zanechal duchovné diela obsahujúce morálne pokyny na podporu duchovného rastu. Vo svojich spisoch ho spomína aj svätý Jozef z Volokolamska.
Veriaci sa na svätého Hilariona obracajú aj modlitbou apolytikona:
Boží obraz bol v tebe verne zachovaný, Otče. Lebo si vzal kríž a nasledoval Krista. Svojimi činmi si nás naučil pozerať sa za telo, lebo to pominie, a radšej sa starať o dušu, ktorá je nesmrteľná. Preto, ó, svätý Hilarion, sa tvoja duša raduje s anjelmi.
Svätý Štefan Vyznávač, ktorý v liturgickom kalendári zdieľa so svätým Hilarionom rovnaký deň, tiež trpel za ikonoboreckého cisára Leva V. Arménskeho (813 – 820). Od mladosti zasvätil svoj život Bohu, keď ako askéta prijal monastierske postrihnutie (kláštornú tonzúru). Neskôr sa stal predstaveným Monastiera Triglia pri Konštantínopole.
Keď sa opäť začalo prenasledovanie ctiteľov svätých ikon, igumena Štefana predvolali na výsluch a pokúsili sa ho prinútiť, aby podpísal dokument, ktorým uctievanie ikon odmietne. On to vytrvalo odmietal a cisára verejne odsúdil za jeho bezbožnosť. Nasledovalo kruté mučenie, po ktorom ho v roku 815 poslali do väzenia, kde na následky utrpenia zomrel.
