Rozlišovanie povolania, osemhodinová modlitba, životaschopnosť Tradície. To sú niektoré z tém, o ktorých sme sa rozprávali s vladykom Jonášom Maximom, prešovským arcibiskupom a metropolitom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Vladyka Jonáš, študovali ste v Ríme, poznali ste mnoho spiritualít a mnoho duchovných ciest. Boli ste v Belgicku u benediktínov a nakoniec skončíte na Ukrajine u studitov v ráde, ktorý už storočia praktizuje tú istú modlitbu a tú istú regulu. Prečo?
Dostal som radu od svojho duchovného otca: „Keď si chceš dobre vybrať, treba najprv ísť pozrieť, čím to miesto páchne.“ Mal som tri možnosti a všetky tri som využil. Nakoniec bolo pre mňa najviac ľudské a najviac blízke Bohu miesto u studitov vo Svätouspenskej lavre.
Mali ste vtedy 30 rokov. Prečo však dá tridsaťročný mladý muž dvadsiateho storočia prednosť vyše tisícročnej reholi pred mnohými inými, súčasnejšími možnosťami?
Keď som prvýkrát vstúpil do chrámu v Unive, bolo to, ako keby som zašiel do úplne iného sveta – ako keby som jednou nohou vkročil do niečoho tajuplného, čo mi je veľmi blízke, ale ani sa nedá opísať, a z druhej strany som vnímal silnú prítomnosť Božiu. Po ľudsky povedané, premodlený priestor. Na Ukrajine veľmi často hovoria, že tieto múry sú premodlené alebo tento chrám je doslova nasiaknutý modlitbou. A čosi také som nikdy predtým nikde nevnímal.
Prakticky od toho 15. storočia sa tam ľudia modlili, obetovali svoj život Bohu a Boha oslavovali spoločnými modlitbami, a to je veľká sila. Dá sa to vnímať aj fyzicky a to bolo to, čo ma hneď oslovilo.
Videl som tam tých mníchov, mojich budúcich spolubratov, ako normálnych ľudí z mäsa a kostí. Boli to mladí muži, ktorí sa rozhodli darovať svoj život Bohu. Neboli na nich vidieť žiadne známky nejakej extra zbožnosti. Ja som videl, že sa úprimne modlia, že sa aj mýlia, že ten spev nie je ideálny, že aj to jedlo je jednoduché, ani výzdoba chrámu nie je dokonalá. To miesto, kde som býval, bola obyčajná skromná izbička.
Ako však človek môže rozoznať a byť si istý, že na toto miesto skutočne patrí? Veď raz sa tam páči, raz inde. Na začiatku sú ideály, chyby prehliadame, ale po čase človek vytriezvie a nedokonalosti vystúpia.
Neviem dať odpoveď, ktorá je úplne konkrétna. Je to čosi vnútorné, čo sa ťažko vysvetľuje, ale ja som si tam uvedomil, že toto miesto je pre mňa vyhradené, že tu mám stáť ja. Že akosi tu chýba moja prítomnosť a Boh tak chcel, že ja tu mám byť. Ja som bol šťastný, že som to miesto našiel, a potom ma to skutočne urobilo šťastným. A bol som veľmi šťastný, že sa napĺňa Boží zámer so mnou. Vnímal som, že moja vlnová dĺžka ladí s tou Božou vlnovou dĺžkou. A vtedy mi už nebolo treba žiadnych iných potvrdení.
Studiti sa modlia osem hodín denne. Nie je to príliš?
Simeon Nový teológ hovorí, že večer, keď ťa tvoje srdce ťahá do modlitby, jej venuj toľko, koľko potrebuje. Nikde nie je napísané, koľko je vhodné.
A má to koniec, je niekedy dosť?
Asi nie.
Studitská modlitba sa skladá zo spievania žalmov a z odriekania liturgických textov. A stále dookola. Nepotrebuje človek nato, aby mal osobný vzťah s Bohom, používať vlastný osobný jazyk?
V kláštore som si uvedomil, že jazyk žalmov je aj môj jazyk. Keď som sa modlil päť hodín žaltár, od prvého až do posledného žalmu, pri poslednom som si uvedomil, že nemám už čo dodať. Že všetko, čo je v mojej duši, všetko, čo ja sám nedokážem vysloviť, cez žalm som to vyslovil.
Je modlitba prostriedkom, alebo cieľom života?
No, modlitba je stále iba prostriedok. Je to rebrík na to, aby som stretol Boha. Modlitba mi pomáha odhaľovať jeho prítomnosť.
Vy ste potrebovali v kláštore osem hodín nato, aby ste Boha stretli. Môžem ja bežný smrteľník z Bratislavy s pár minútami dennej modlitby dúfať, že ho niekedy stretnem?
Treba sa na to pozerať hore nohami. Dať tomu obrátenú perspektívu. Prečo som išiel do kláštora? Lebo som videl, že som taký slabý, že vo svete je pre mňa ťažké nájsť prítomnosť Božiu. Prostredie kláštora mi k tomu pomáha.
To, že som tam bol, znamená, že sa vo svete strácam. Ako sa píše v Žalme 69: „Voda mi vystúpila až po krk.“ A ja som sa topil, tak som odišiel do kláštora.
Svätý Teodor Studita hovorí, že kláštor je veľká nemocnica, kde sú samí ľudia, ktorým niečo chýba, a lekárom je Ježiš Kristus.
Vonku z kláštora ste cítili vodu, ktorá vám siaha až po krk. Cítili ste, že sa topíte. Teraz ste opäť opustili bezpečný breh kláštora. Pokiaľ vám siaha voda teraz?
Už som sa naučil plávať. (Úsmev.) Dostal som veľmi intenzívny kurz plávania. Ale stále sa učím. A teraz uvidím, či na skúške prejdem. Dá sa to povedať aj tak, že ako malé deti sme sa učili bicyklovať s pomocnými kolieskami, teraz mi tie pomocné kolieska odobrali a ja mám ísť sám.
Keď som videl vašu biskupskú vysviacku a videl som vás v podobe arcibiskupa sedieť na tróne oblečeného so všetkým, čo má mať oblečené byzantský metropolita, vtedy som si spomenul na otca Jonáša, mnícha v čiernom podriasniku, a vnímal som veľký rozdiel…
Navonok určite áno. Ale vo vnútri som ostal tým istým mníchom, ktorým som bol v Unive. Ako hovorí svätý František, ja som brat osol a Svätý Otec videl, že môžem potiahnuť ešte niečo viac, tak som dostal ďalší náklad. Ale podstata ostala tá istá.
Väčšinou vás vidím v podriasniku, aj teraz ho máte oblečený. Akú vidíte úlohu vonkajších znakov?
Vonkajšie znaky sú dôležité. Pre mňa samotného je to tiež pomoc, tiež som len človek, a keď si oblečiem podriasnik, tak mi to pripomína, že mám dávať pozor na to, čo hovorím, ako sa správam – aj tým predsa vydávam svedectvo. Ako hovorí svätý František, ideme kázať, ale ešte sme ani slovo nepovedali. Kážeme len tým, ako sa prejdeme po meste. Pre mňa je to aj normálne, lebo som takto oblečený chodil 20 rokov na Ukrajine a tam je to úplne normálne aj v mentalite tých ľudí. Keď náhodou nie som v podriasniku, aj tak ma ľudia spoznajú podľa brady. (Úsmev.) Som presvedčený, že vonkajšie znaky sú veľmi dôležité aj dnes. Treba si však dať pozor, aby sme neupadli do toho, že ideme na veci zvonku.
Ako vyzerá denná modlitba arcibiskupa?
Ráno a na obed mám krátky čas na modlitbu. Najviac priestoru mám večer, keď všetci pracovníci opustia biskupský úrad. Vtedy mám viac času. Ale zároveň využívam dlhú tradíciu strelných modlitieb. Vždy, keď príde nejaká situácia, ktorá ma presahuje – a ja som bezradný človek v mnohých situáciách a nemám riešenie, tak ho musím hľadať u niekoho, kto je silnejší ako ja, a ním je môj Pán a Spasiteľ, a k nemu sa obraciam.
Mne osobne chýba pri strelnej modlitbe pevný podklad, Vnímam ju skôr ako iskierku, ktorá na chvíľku zažiari, ale v okamihu zhasne. A nato, aby človek získal pevnú pôdu pod nohami, potrebuje modlitbe venovať mnoho času
Presne to som vnímal aj u nás v kláštore, že liturgická modlitba je obrovský základ práve pre tú osobnú modlitbu, a keď je tá vonkajšia modlitba suchopárna, tak tá vnútorná ju obohacuje. Čiže to sú dva valce v motore: jedna modlitba dopĺňa druhú a človek nemôže prežiť život iba na jednom type modlitby. Často si človek povie: „Ja nepotrebujem chrám, ja nepotrebujem liturgiu, ja nepotrebujem formálnu modlitbu, ja už som sa od toho oslobodil.“ Aby toto mohol človek povedať, tak treba mať veľmi veľkú lásku k Bohu, ktorá je zriedkavosťou, ale my obyčajní hriešnici potrebujeme pevnú pôdu pod nohami. Ja viem, že keď ideme po horách alebo kráčame cez prielom horského terénu, tak potrebujeme reťaz, aby sme sa jej držali, a to je práve liturgická modlitba. Ona pomáha človeku, aj keď sa zdá, že je suchopárna a že nič nerozumiem, že je to akési odriekanie modlitieb, ale to je práve tá reťaz, ktorá mi pomôže prejsť ponad priepasť, a potom, keď už nie je tam nejaké riziko, tak, samozrejme, aj si podskočím, aj si zatancujem, aj sa zastavím, a to je už osobná modlitba.
Akú úlohu zohráva prostredie kláštora pre svet, ktorý zabúda na Boha?
Viete, je možné žiť v kláštore a neveriť v Boha a takisto je možné žiť vo svete a byť hlbokým človekom. Je dôležité neupadať do dualizmu. Upadnúť do predstavy, že svet nemá Boha. A je úlohou kresťana mnícha, kresťana podnikateľa objaviť prítomnosť Božiu. To je úlohou každého jedného z nás.
V jednej kázni Ján Zlatoústy spomína Abraháma. Kňazov nemal, biskupov nemal. Ani Sväté písmo nemal, ani prorokov nemal. Ani internet nemal, ani nijaké príručky duchovného života nemal. A ako je možné, že išiel správnou cestou? A Ján Zlatoústy na to dáva jednoduchú, no veľmi peknú odpoveď. Lebo mal dobre nastavené srdce. Našou úlohou je toto srdce aktivizovať.
My sme veľmi dobrí v aktivizovaní rozumu, vieme si prečítať knižky, vieme sa naučiť, vieme si pozrieť YouTube videá, prečítať internetové články, ale ako aktivizovať srdce?
Treba skúšať. Je tu neustále nebezpečenstvo, že ono zamrzne. Je to záležitosť každého dňa. Ja som len človek a som obmedzený a mojím Pánom je Boh. Toto pomáha k zmäkčeniu srdca. Pravidelnosť. Keď je táto harmónia nastavená, zrazu sa začne uvoľňovať naša duchovná energia a dostávame duchovné dary.
Vašou chirotóniou sa obnovila Rada hierarchov a vnímam, že ste sa pustili cestou objavovania tradície, čo je úplne opačná cesta, akou sa vydala rímska cirkev. Vnímam to správne?
Tradícia, keď je zdravá a správne chápaná, je životodarná, je ako koreň, cez ktorý prúdi miazga do listov a konárov. Potvrdilo sa mi to, keď som sa vrátil na Slovensko. S mladými sme išli na Camino do Santiaga a sami títo mladí chlapci a dievčatá navrhovali, aby sme sa modlili časoslov. To nevychádzalo od nás biskupov. Teší ma, že mladí v našej cirkvi vnímajú, že liturgická modlitba je život dávajúca, pramení od Boha a je nástrojom, ktorým sa dá byť pri Bohu. Čiže nepovedal by som, že ideme naspäť, ale objavujeme to, čo nás živí.
Takže by sa dalo povedať, že krok späť je istým spôsobom krok vpred?
Áno. Dôležité je urobiť krok nazad a dva dopredu. (Úsmev.) Ohliadnutie naspäť mi pomáha lepšie vidieť dopredu, ako kontrola.
Je to tak, že čím viac objavujem krásu tradície, tak sa cítim voči svetu trochu v opozícii, keďže svet sa hýbe dopredu a vyvíja, a tak sa mu tradícia čím ďalej tým viac vzďaľuje?
To by som nepovedal, závisí to od vnútorného postoja. Videl som to aj pri našom putovaní, keď sme si robili prestávky a jedlo sme spoločne jedli a modlili sa. Iní pútnici si to všimli, lebo už ani tam nie je bežné, aby sa niekto po ceste zastavil a modlil. Je dôležité, aby som ja ako kresťan robil to, čo robím, vedome, dobrovoľne, z presvedčenia, a potom ma nezaujíma, čo si o mne iní myslia. Ja viem, že patrím Kristovi, a snažím sa ho každý deň oslavovať a je mi jedno, či sa to niekomu páči, alebo nie.
