Možno ste to nevedeli, ale na Štrbskom plese sú okrem toho najfotogenickejšieho jazera s loďkami a kačkami a kačacími perami aj Jazierka lásky. Primerane svojmu názvu sú skryté a trochu tajomné. Sú dve, ako komory srdca. Pred mnohými rokmi v okolí jedného z nich som stál trochu neistý po boku môjho leteckého parťáka Martina. Martin je klinický psychológ a poprosil ma s pomocou pri organizovaní jednej zvláštnej akcie. Okolo nás boli deti na vozíčkoch a s rôznymi postihnutiami. Začudovane sa pozerali, kde sa to ocitli.
V tej dobe ma totiž dosť bavilo stavať na skautských táboroch rôzne lanové dráhy, po ktorých deti postupovali od stromu k stromu. Zakaždým im to umožňoval prechod po lanách. Vždy to bolo niečo iné. Ľahký bol barmský most. Veľa chichotu bolo pri prechode „lasom“. Obľúbené pre páriky bolo prechádzanie po dvoch paralelných lanách asi meter od seba, pričom dvojice išli bokom a boli opreté o seba hlavami a rukami; interne som to volal „uško na uško“. Deti a mladí sa vzájomne vyvažovali a podopierali. Keď tak nad tým premýšľam, toto by bolo aj dnes super úvodné cvičenie, keď prídu na faru dvaja nesmelí ľudia s manželskou zápisnicou v rukách na prvú náuku. Až by som to povýšil na vstupný test. Niekedy…
Strašne veľa roboty s prípravou, koberce a hadice s lanom, čo bolo prevlečené ich vnútrom. To aby sa neublížilo stromom a na oplátku veci ostali nepolepené smolou. No a večné doťahovanie a napínanie lán pomocou kladkostrojov. Ale za ten smiech a veľa zábavy to určite vždy stálo.
Preto som bol teraz vedľa Martina so svojou skautskou výbavou. Všetko sme prispôsobili. Najviac úspechu mala nakoniec plávajúca plošina, na ktorú, samozrejme, v záchrannej veste a prilbe a pod prísnym dozorom Martina vyšlo dieťa na vozíčku a priťahovaním lana sa postupne preplavilo na druhý breh. Taký úspech som ani nečakal. Hneď za tým, ale len pre odvážnejšie deti, bola lanová dráha, kde sa v horolezeckom úväze vzniesli do korún stromov, museli hore samy vyrúčkovať, ale keď sa nik nedíval, trochu sme im pomohli bezpečnostným lanom. A ešte sme ich „potrápili“ viacerými inými aktivitami, kde si fakt siahli na dno síl. Na konci mnohým klinkali hlavičky od únavy a zaspávali posediačky.
Keď všetko utíchlo, rodičia a ošetrovatelia naložili detičky do áut a my sme balili materiál, spýtal som sa Martina, čo bolo cieľom tohto jeho nápadu. Odpovedal jedným slovom, ktoré som dovtedy nepočul: „Flow.“ Vo svojej praxi sa rozhodol pomáhať klientom aj pomocou tohto čarovného slovíčka. Vravel, že niektorí ľudia pre radikálne zmenený životný štýl už roky neokúsili túto skúsenosť.
A povedal príklad. Keď kedysi v čase kosenia vyšla dedina na lúky a chlapi v horúčave namáhavo kosili, využívajúc skoro každý sval tela – kto ešte ručne nekosil, odporúčam vyskúšať, večer zistíte, že vás bolia aj také svaly, o ktorých ste ani netušili, že ich máte –, a rovnako aj ženy pri hrabaní a obracaní sena, tak keď si po robote sadli k obedu, tak ujúkali, vychechtávali sa, robili si žarty, doberali sa a prezývali, a nik sa ani neurazil, ani nechcel biť… Len tak sedeli, dívali sa na tie biele lúky, od vyčerpania roztrasenými rukami sa pomaly kŕmili a bolo im na duši tak slastne. Vlastne každý, kto podstúpi nejakú námahu alebo zakúsi mimoriadne krásny zážitok pri športe, kultúre, nejakej dobrodružnej aktivite, dostaví sa u neho „flow“. Ste krásne unavený, potrebujete to spracovať.
Dámy, všimnite si svojich manželov, keď natiahli vakovku, obložili kúpeľňu či vymaľovali kuchyňu, ako sa aj v noci vykradli z postele a išli sa na svoje dielo ešte raz – a už znova – pozrieť. Akože skontrolovať. Ale to si len chceli predĺžiť to „plynutie“ dobrého pocitu z námahy, ktorá sa zhmotnila do niečoho hmatateľného. Alebo domácej panej úplne ináč chutí káva pri pohľade cez práve umyté okná alebo po inej namáhavej práci, ktorú konečne aj vidieť a nie že sa zasa zmení len na prehĺtanie a občasné mliaskanie a kopu už zasa špinavého riadu.
Martin dodal, že veľkou chybou je, že ľudia dnešnej doby často odkladajú aktivity spojené s pocitom zadosťučinenia na nikdy sa nestanúce neskôr. A to pre povinnosti a práci, ktorá ich často nenapĺňa a odmenou je viac suma na účte ako dobrý pocit. Keď sa často už z posledných duševných síl rozhodnú niečo s tým aj robiť, tak potom nemajú mieru. Premazávajú jeden zážitok ďalším. „Sme na týždennej dovolenke v Tatrách, tak každý deň jeden štít alebo chatu musíme dať.“ Šup-šup, v tejto zastávke nestojíme, máme meškanie… Ak aj nedostanú na Hrebienku na tretí deň infarkt, tak určite z toho okrem svalovej horúčky nič mať nebudú.
Bavím sa občas na vrchole Sľubice, ako ľudia po výstupe neuroticky vyberajú mobily a bez nadšenia, len tak z povinnosti robia zábery. Ja by som si sadol a díval by som sa dlho na Spišský hrad a Tatry. Vnímal by som pri tom uvoľnenie unaveného tela. Upokojovanie srdečného rytmu. Martin dodal, že si myslí, že mnohé duševné trápenia pramenia aj z toho, že si tento zážitok nedokážeme dopriať.
Nedá sa kúpiť za cenu predplatného streamovacej služby alebo luxusnej dovolenky. Často ani permanentka do posilňovne to nerieši, keď miesto dobrého pocitu z odšportovaného sa dostaví skôr závisť pri pohľade na dokonalé telá spolucvičiacich… Takže celá tá akcia sa týkala toho, aby deti mohli zakúsiť tento pocit, keď sme ich – v hraniciach ich možností – fyzicky trochu znivočili.
A toto sa mi páčilo pri biblickej udalosti výstupu apoštolov s Ježišom na Vrch premenenia. Har Tavor (Tábor) je totiž pre pútnikov vo Svätej zemi naozaj často prekvapením. Po všelijakých „vrchoch“, kam sa vyviezli autobusom, je toto naozaj seriózna túrička. A nielen tie serpentíny, ale evanjelista tiež napísal, že sa okolo Ježiša a jeho spoločníkov vytvoril mrak. Ak sa vytvoril mrak, ktorý ich zakryl, znamená to, že relatívna vlhkosť vzduchu sa blížila k 100 %. Strmý výstup, námaha, dusno. Apoštol Peter zasnene hovorí: „Dobre je nám tu…“ Taká krásna a jedinečná biblická zmienka o „flow“. A toto bolo umocnené nielen tou prirodzenou rovinou vzniku pocitu plynutia, ale bol tam aj mimoriadny mystický zážitok Ježišovho premenenia.
Aj preto svojim veriacim hovorievam o potrebe stíšenia sa. Odriekania. Pôst má naozaj aj v prirodzenej rovine úžitok pre človeka. Je to čas odriekania a duchovnej námahy, aby prišlo plynutie radosti z Veľkej noci. Nebojme sa pôstu, tešme sa z neho. A nezabúdajme si občas dať riadne do tela. A doprajme si tiež čas, nech to v nás aj doznie.
