Mám priateľov a známych, ktorí sa ako mravce štverajú po grúňoch, po horách, po hrebienkoch. Spaľuje ich tam slnko, prepadávajú búrky, občas mráz a nepohoda. Všetci svorne tvrdia, dokonca aj tí, čo sú neveriaci, že sa ich tam hore nad oblakmi dotýka niečo, čo ich presahuje. Veriaci hovoria, že sú bližšie k Bohu, ostatní hovoria o abstrakcii.
Ja domased a milovník kaviarní vždy o tom premýšľam, či je na tom niečo pravdy. Či sa musím túlať niekde po krkahájoch, odrezaný od ľudí, aby som tam stretol Boha.
Potom mám pred očami ten dávny obraz, ako zo zeme do neba až k slnku vedie rebrík. Má milión stupienkov. Tí najsvätejší z ľudí stoja na prvom stupienku. No a my ostatní sme ešte na zemi. Hneď ma aj prejde chuť na svätosť a nezostáva mi nič iné iba dôverovať Bohu a spoliehať sa na Božie milosrdenstvo.
S tými cestami a obetami to má však hlbšiu históriu. Svätý apoštol Pavol pobehal s radostnou zvesťou kus sveta a malo to zmysel. Stretol som aj jedného Pavla, ktorý na počesť svätého Pavla prešiel tiež všetky jeho cesty. Evanjelium však nešíril, skôr ho hnala zvedavosť a túžba nakuknúť, čo zostalo zo semiačok zasiatych pred dvetisíc rokmi.
Fenomén putovania veriacich na sväté miesta je tiež oddávna rozšírený. Cesta, to je obeta, zbavujete sa istôt a komfortu a kráčate za niečím, čo má aspoň zdanlivo zmysel.
Keď boli púte do Svätej zeme nebezpečné, svätý Alfonz Maria de’ Liguori upozornil veriacich na jeden dôležitý fakt. Totiž že s nasadením vlastného života, často s tým, že na to minú celý majetok, navštevujú miesta, po ktorých kedysi kráčal Boh. To je, samozrejme, chvályhodné. No, paradoxne, miesta, kde je Boh aktuálne prítomný, zanedbávajú. Mal na mysli kostoly a Eucharistiu.
Aj na to si vždy spomeniem, keď ma to v kostole nudí a niečo vnútri mi nahovára, že by som sa mal vydať na cestu. Niekam ďaleko, do takého kostola, kde to mnou zatrasie, kde prežijem tú skutočnú premenu, to skutočné obrátenie…
Počas dnešných rímskokatolíckych svätých omší sa číta úryvok z Knihy Sirachovho syna, v ktorej čítame aj tieto verše: „Do srdca im vložil bázeň voči sebe, keď im ukázal veľkosť svojho diela. Mohli sa honosiť jeho obdivuhodnými činmi, by chválili jeho sväté meno a rozprávali o veľkosti jeho diel.“
Možno toto je to, prečo sa toľkí štverajú na vrcholy hôr, aby tam stretli Boha a vykričali mu všetko, čo majú v srdci.
Ďaleko nad nich sa dostal aj prvý človek vo vesmíre – Gagarin. Vtedajšia komunistická moc ho využívala na propagandu. Spomínam si na údajný citát Gagarina, ktorý s obľubou opakovala jedna naša učiteľka na základnej škole. Keď sa Gagarina pýtali, či vo vesmíre videl Boha, povedal, že nie. „Nevidel som Boha ani na zemi, ani vo vesmíre.“
Až po rokoch, už v slobodných časoch sa ku mne dostal autentický citát slávneho kozmonauta. Znel: „Kto Boha nevidel na Zemi, neuvidí ho ani vo vesmíre.“
Priatelia, to mení celú situáciu! Samozrejme, že nič také sa nemohlo zverejniť.
Ale poviem vám, tiež som sa párkrát prichytil pri bázni pred stvorenými vecami. Raz dávno v Južnej Amerike som sa dostal k vodopádom Iguazú, ktoré tvoria prirodzenú hranicu medzi Brazíliou a Argentínou.
Vtedy sa vo mne niečo ozvalo. To, čo spieva aj žalmista: „Všetko si múdro urobil, Pane!“
Stál som tam fascinovaný tou krásou, s vedomím, že som človekom, na ktorom záleží.
V hlave mi rezonovali slová iného žalmu: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk…“
