Podarilo sa jej dostať do blízkosti Matky Terezy tak, ako sa to žiadnemu inému novinárovi nepodarilo. Z pobytu v Kalkate pripravila ojedinelú knihu. Životný príbeh misionárky lásky Matky Terezy a jej nasledovníčok stvárnila mimoriadne autenticky, pútavo a reportážnym spôsobom. Ten jej bol najbližší. Nečudo, veď tvorivých pätnásť rokov prežitých v redakcii týždenníka Život a potom ďalších úctyhodných sedemnásť rokov za rozhlasovým mikrofónom v USA z nej urobili jednu z najaktívnejších slovenských profesionálok na tomto poli.
„Stretnutie s Matkou Terezou patrí medzi zážitky, z akých človek dlho čerpá ako z dobrého žriedla… Do svojej asketickej pracovne ma prišla uvítať usmiata a bosá. V týchto priestoroch je vždy bosá… Bola poskladaná zo všetkých fotografií, čo som o nej doteraz videla. No v skutočnosti je oveľa krehkejšia a rozhodnejšia, ako si to kto vie predstaviť. Vo svojich rokoch je najobdivovanejšou a najfotografovanejšou ženou sveta…“ čítame v spomienkach Agneše Gundovej-Jergovej, ktorá zároveň priznala: „Naše interview sa mohlo začať všelijako. Spýtala som sa, čo ju po tieto dni najviac trápi. S trpkým pohľadom odvetila: ‚Epidémia potratov. Ako viete, ja bojujem proti aborcii adopciou. Videli ste moje deti? Stovky detí, ktoré nikto nepotreboval. A dnes majú cez nás svoju budúcnosť.‘ A potom rýchlo dodáva: ‚Ak matka môže usmrtiť svoje nenarodené dieťa, čo potom zostáva ľudstvu za nádej, aby sa nezabíjalo? Potraty sú najväčšou chorobou ľudstva, jeho najstrašnejšou vizitkou… Ja už dlho vyhlasujem, že ktokoľvek, kto nechce svoje dieťa, nech ho donesie mne. (…) Zachránili sme už stovky rodičiek pred chirurgickým nožom a dali sme im útulok. Do našich domovov si potom prichádzajú manželia zámožných indických rodín adoptovať naše deti. Mnohé sme dokonca umiestnili až za hranicami Indie…‘ hovorí Matka Tereza.“
Prísne kritériá – „sito“ na dobrovoľníkov
Slovenská reportérka nazrela v Kalkate u misionárok lásky „až na dno“ toho, čo znamená ich služba. Spoznala, ako žijú, fungujú, čo zažívajú, dotkla sa hĺbky, z ktorej načierajú silu pre toto poslanie. Píše o tom, čo s nimi prežila, odpozorovala, kladie podnety na zamyslenie. Vníma aj mladých dobrovoľníkov, ktorí sestrám do Kalkaty prichádzajú pomáhať pri ošetrovaní malomocných, ťažko chorých i umierajúcich. Zadarmo. Ešte si sami platia aj letenku, byt i stravu. A sú, ako sa dozvedáme, poctení, ak ich Matka Tereza prijme.
„Títo mladí ľudia, zväčša vysokoškoláci,” hovorí Matka Tereza, „sú veľmi obetaví a pracovití… Často vravia, že vo svojej krajine síce hľadeli, ale nevideli. Tvrdia, že od našich sestier sa naučili pozerať na svet tak, aby naozaj veci uzreli,“ píše s dávkou obdivu odvážna Slovenka.
Ešte aj dnes prekvapí jej nadobudnuté poznanie: „Matka (Tereza) starostlivo však skúma žiadosti – zvažuje aj tie, čo prosia o možnosť zostať hoci len týždeň v mene kresťanskej pomoci. ‚Tu nemožno nič predstierať,‘ povedala Matka. ‚Tu niekto alebo chce pomáhať, alebo nie, to my včas vybadáme. Mám rada v mladých ľuďoch ten čistý zápal. No u nás treba dodržiavať disciplínu a tvrdo pracovať… Ak niekto poruší disciplínu, lekár alebo študent, musí preč. My nedávame o dobrovoľnej práci nijaké potvrdenie. Tá je cťou, nie vypočítavosťou ani reklamou… Nirmal Hriday nie je turistická atrakcia, tak ako ňou nie sú ani ďalšie naše domovy. Tu je tvrdé pracovisko, ktorému treba dať celé srdce,” povedala Matka Terézia a dodala, že sa stáva, že mladí sa po skončení lehoty neraz rozhodnú ostať tu natrvalo.
Agneša Gundová-Jergová umožňuje čitateľovi nazrieť do nevyspytateľných osudov niektorých ľudí, ktorých tu stretla. Na prípade Jeffa z Austrálie, muža s podlhovastými očami a natiahnutým krkom, konštatuje, že Kalighat je pre každého školou ľudskosti, ale aj tvrdým skúšobným kameňom.
Jeff bol v dobe jej pobytu u Matky Terezy jediným Neindom na stanici malomocných pár kilometrov za Kalkatou. Jeho skúsenosť vtesnáva autorka knihy do týchto viet: „Už by som nezamenil život, aký žijem. Možno mi tu občas chýba telefón, fungujúca doprava, pošta, podchvíľou aj rodičia, starí kamaráti a najmä široká Austrália… Priveľa tvrdej roboty, no nevedel by som už žiť bez ľudí, čo tak zúfalo potrebujú pomoc… Niekedy spomínam na cestu, ktorá ma sem doviedla. Sprvoti som celkom obyčajne ľudsky chcel zachrániť seba, a dnes som vďačný, že zachraňujem iných.“
Na konečnej stanici ľudskej mizérie
Reportérka nazýva centrum Matky Terezy Kalighat, domov čistého srdca (Nirmal Hriday) konečnou stanicou ľudskej mizérie. „A človek by neveril, že odtiaľto si môže niekto odniesť ešte aj svetlo…“ poznamená. To, čo prežila v Kalkate i centrách Matky Terezy poblíž nej, nie je niečo, čím by si človek – povedané jej slovami – chcel osladiť čaj. Ale neodradil ju ani ťaživý začiatok jej „dobrodružstva“.
Posúďte sami, ako opísala ubytovanie, ktoré jej misionárky lásky pripravili: „Bol to interiér pre nočnú moru priemerného surrealistu… Sestry brali na vedomie moje zdesenie mlčky… Sú trpezlivé s cudzincami, ktorí sa tu boja hýbať, dýchať, jesť, piť vodu, dotýkať sa kľučky… Mnohí z nich po jednej návšteve geta šokovaní odbehnú do hotela, dostanú záchvat plaču, vyvracajú sa – a nasadnú na prvé lietadlo domov. Odrazu som zistila, že niekedy sa ani po sedemnástich hodinách ťažkého letu človeku vôbec nežiada do postele… Spánok bol za oceánom…“
Kalkata očami brilantnej novinárky vyzerá takto: „Tu niet čo ponúkať turistom. Všetky jej domovy (Matky Terezy; pozn. aut.) sú v gete. Ďaleko je Ganga aj púšť voňavého korenia, tajomné Himaláje či atraktívny jarmok tiav. Ďaleko sú zlaté chrámy na vodách… Februárové ráno v Kalkate sa podobá fotografii oblakov hustého dymu. Všetko je tu tiché ako po požiari… A treba kráčať opatrne, aby človek nestúpil na človeka. Telá biednych, zabalzamované hladom, sú roztrúsené ako múmie. Spia v starých handrách, vo vreci alebo obalené papierom zo starých škatúľ. Ležia nepohnuto. Schúlené tesne pri sebe pod múrmi domov, aby ich netrápil chlad… Otec, mať, troje detí – štvrté batoľa – a pes. Všetci jeden pri druhom. Tak ich tu celé tisíce ukladá noc. Neopovážte sa ich fotografovať. Hodia po vás všetko, čo je poruke… Cudzincovi sa nechce veriť, že kráča po ulici skutočného sveta…“
Reportérkino vrece príhod
A reportérkin pohľad takto navnímal samotnú osobnosť zakladateľky diela milosrdenstva počas stretnutí s ňou: „Matka môže cestovať, ochorieť, môže byť mimo svojho domova celé týždne a nikomu nenapadne poľaviť z disciplíny. Tu niet ambícií rýchlo ju nahradiť, odsunúť preto, že je stará. Naopak, sestry s obavou hľadia na jej krehké zdravie, ktoré si nešetrí. Modlia sa s ňou spoločne za každú misiu, keď odchádza. Keď sa vráti, kŕdeľ bielych holubíc ju víta tenkým smieškom. Skláňajú sa s pokorou a zo zopnutých rúk jej urobia špalier, ktorým prechádza, aby sa každej osobitne dotkla na znak vďaky. Matka nikdy nie je všedným dňom – je bielym sviatkom, v ktorom jej sestry žijú, keď všetko celkom pochopili.“
Samozrejme, autorka sa dotýka aj udelenia Nobelovej ceny pre Matku Terezu, opisuje desiatky rôznych príhod, ktoré misionárku lásky vystihujú, ako napríklad táto: „V Los Angeles, kde založila nový domov pre opustených, z kaplnky, ktorú jej mesto pripravilo, prikázala vyniesť vyrezávané lavice, ozdobné svietniky a mäkké koberce. Jej chudoba je pravdivá, nepozná rozpaky.“
Briskná autorka končí rozprávanie z Kalkaty sugestívnou skúsenosťou z návštevy Shishu Bhavan, Domu pre deti, ktorý nazvala „miestom, kde chodil spávať vietor“. Svoje pozorovania zavŕši opisom scény, keď za Matkou Terezou rozpačito prichádzajú do Domu detí neznámi manželia. „Chudá, vysoká pani pripomínala vyschnutý strom. Bez farby a života. Zdalo sa, že postarší pán s lesklou plešinou k nej vôbec nepatrí, že iba náhodou vošli tými istými dverami. Matka chvíľu ticho hovorila so sestrami, potom sa obrátila k hosťom, čo vhupli na inú planétu, a vyzvala ich, aby ju nasledovali. Všetci traja postáli nad Sammyho invalidným vozíkom. Film o šťastí sa mohol začať. Matka však na taľafatky o šťastí nič nedá, ona potrebuje fakty: Prečo práve Sammy? Prečo práve choré a nepohyblivé stvorenie zmrzačené obrnou? Aký majú dôvod? Koľko majú trpezlivosti? Koľko dobroty v srdci a nakoniec – koľko majú prostriedkov zaručiť tomuto človeku dôstojnú budúcnosť? Shishu Bhavan nie je jarmok ani výpredaj opustených detí. Sestry sa vytrápili s väčšinou z nich od plienok. Tieto deti tu môžu zostať naveky. Nájde sa im práca, budú osožné a šťastné svojím spôsobom, lebo vyrastajú v prostredí, kde ich majú radi. Ľudstvo umiera na nedostatok lásky a vzájomnej úcty… Matka skúma, vypytuje sa, odovzdá dieťa, iba ak je presvedčená, že ho čaká lepší domov ako v Shishu Bhavan.
Vyschnutý strom v cudzej žene zosmutnel. Okrúhly muž s plešinou mal odrazu sto rúk a nevedel, čo s nimi. Preleteli široké more, doniesli si sem svoj žiaľ, sny aj svoje odhodlanie – čo sú to za podmienky? V napätom priestore viseli výkričníky aj nedopovedané slová. Nie, nechcú zdravé dieťa. Také chce každý. Mali syna po obrne, nikomu nebol na potechu, iba im. Také dieťa by radi, o ktoré sa budú môcť starať, pre ktoré budú užitoční. A už nechcú počuť nič. Suchý strom zavzlykal, až sa mu lámali haluze. Matka možno prvý raz v živote prišla do pomykova, no netrvalo to dlho. Zavolala šoféra starej sanitky a všetci mali nasadnúť a ísť do jej pracovne. Aj prekvapený Sammy, čo si vymýšľal rozprávky, že ho raz nájdu dobrí ľudia a odletí s nimi ďaleko do sveta. Ako sa mu ten svet scvrkol na jediné dobré pohladenie, keď sa ho nedočkavo dotkol plešatý, starší pán. Chcú teda jeho, iba jeho…
V Shishu Bhavan nie na každého zasvieti slnko z rozprávky o šťastí. Podaktorí chovanci tu dorastú, a keď nadíde čas založiť si rodinu, obrátia sa o dobrú radu k sestrám… Z tohto domova idete ako z rodiny, ktorej závidíte, že sa im podarilo tak dobre vychovať deti. A staručká rehoľníčka zakaždým pripomenie: ‚Byť dobrou matkou neučia v nijakej škole. K tomu netreba veľkých kníh, ale veľké srdce.‘ Povedala to aj mladým na konci chodníka. Potom zmeravela na sochu. Priclonila si oči dlaňou a hľadela, ako si odnášajú jedno z jej detí. Hľadela dlho, akoby chcela dovidieť do jeho osudov.“
Žena s charizmou
V čom tkvie tajomstvo toho, že Agneša Gundová-Jergová vedela autenticky uchopiť témy a prenikať svojím orlím pozorovacím talentom až za „steny“? „Mala snahu poznávať svet do poslednej chvíle, za rok precestovala niekoľko tisíc kilometrov,“ povedal o nej jej kolega z rozhlasovej stanice Hlas Ameriky a známy režisér populárnych televíznych pondelkov Ernest Stredňanský. „Jej tvorba brilantná najmä v krátkych prózach sa vyznačuje vyberaným štýlom a zvučnou slovenčinou,“ charakterizoval ju jezuita páter Félix Litva, ktorý ju poznal aj osobne.
Práve slovenskí jezuiti nechali v roku 1989 uzrieť svetlo sveta jej pôsobivej knihe o pobyte u Matky Terezy Legenda chodí bosá prostredníctvom svojho exilového vydavateľstva Priatelia Dobrej knihy v Kanade. A hoci o Matke Tereze vyšlo viacero kníh vo svete i (preložené) u nás, táto kvalitou spracovania i obsahom v čomsi, dovolím si tvrdiť, iné publikácie predstihuje. Ba čas jej dodnes nič neubral na pôžitku, aký poskytuje svieži literárny štýl autorky čitateľom.
Škoda, že Agneša Gundová-Jergová opustila tento svet už na Vianoce roku 2009. Možnože nebyť tragickej, predčasnej smrti jej syna, ktorá ju nesmierne zasiahla, ešte by sme ju dnes mohli počúvať na besedách, ako sa vyznáva z dojmov a zážitkov nazbieraných v Indii u misionárok lásky i počas svojho pohnutého života: veď zo Slovenska utiekla po okupácii Československa v auguste 1968 a najmä „hororovej“ prehliadke bytu Štátnou bezpečnosťou aj s dvoma deťmi tínedžermi za manželom, ktorý emigroval pred nimi. (Jeho bezdetný strýko mu totiž v Amerike odkázal majetok.)
Zo sekretárky sa za oceánom vypracovala na legendárnu moderátorku Hlasu Ameriky s pseudonymom Marína Havranová. Jej spolupracovník Eugen Stredňanský sa k tomuto obdobiu vrátil pred rokmi po návrate na Slovensko v spomienkach: „Pani Agneška, ako sme ju všetci volali, prekypovala nesmiernou charizmou. Jej prednosťou bol široký myšlienkový i duchovný obzor, rozhľadenosť. Bola schopná nazhromaždiť témy z celého sveta.“
Jeho manželka Sylvia, ktorá stála pri vzniku náboženskej redakcie Slovenského rozhlasu po páde komunistického režimu, doplnila:„Pamätám sa, keď sme ešte v Slovenskom rozhlase nahrávali niečo na prízemí a odrazu nastal šum po chodbách. Nevedeli sme, čo sa deje. ‚Je tu Marína Havranová!‘ ozývalo sa.“
Pani Sylvia ju navštívila aj v jej americkom byte: „Jedna úžasne krásna, distingvovaná dáma. Bol slnečný deň a ona mala izbu na veľmi vysokom poschodí a tá izba bola vysvietená, biela. Slovenské čipky. Všade na stolíkoch biele, vo vitrínach náš krištáľ. A do toho jej krásny, mäkký hlas, keď ma privítala.“
Obdiv si zaslúži aj poctivosť, s akou pristupovala k práci: „Istý pán mi po šestnásťhodinovej ceste autobusom oznámil, že interview nedá, že ma iba chcel vidieť… Skôr človeka mrzí, ak za niekým cestuje dvanásť hodín autobusom na dohovorený termín a v poodchýlených dverách mu povedia: ‚Á, to ste teraz došli? Ja práve pozerám hokej…‘ Tak sa šlo ďalších dvanásť hodín autobusom nazad. Neraz ma našla polnoc čakať na spojenie – a ako vieme, autobusové stanice nie sú ten najkrajší pľac na svete, kde hodno tráviť život…“
Cesty k dušiam cez kultúru
Vyšlo jej niekoľko kníh. Tak ako je unikátna jej kniha o pobyte u Matky Terezy, rovnako jedinečná je jej kniha Koloman Sokol v kraji saguaros – vari nik iný o tomto výnimočnom výtvarníkovi, grafikovi, emigrantovi nenapísal krajšiu knihu. Po Nežnej revolúcii chodila na Slovensko aspoň dvakrát ročne, zlom nastal po roku 2002, keď najprv skonal jej manžel, po ňom nečakane ich syn.„Často na ňu myslím, modlím sa za ňu,“ vyjadrila sa pani Sylvia Stredňanská po jej skone.
Zaujímavým počinom bolo vydanie výberu z jej tvorby Putovanie za dotykom (2003), ktorý pre čitateľov a priaznivcov sama pripravila a na ktorý sa podujalo Vydavateľstvo Matice slovenskej. Iným významným krokom bola slávnosť pri prenesení Vydavateľstva Dobrá kniha z Kanady do Trnavy a autogramiáda jej knihy.
Ďalšie jej diela zostávajú už len na pôde knižničných archívov alebo antikvariátov. Napovedajú tiež, že jej nebola vzdialená ani tvorba pre deti. Agneša Gundová-Jergová sa dotýkala podstatných ľudských hodnôt – domov, rodina, korene, vlasť, národ, tradície, zmysel života, úcta, rešpekt pred Božou autoritou, pokora, viera v Boha… Všímala si často nenápadných „malých“ ľudí a ich osudy, ale poukazovala aj na statočnosť a trpezlivosť, s akou sa mnohí známi ľudia – napríklad aj básnici Karol Strmeň či Mikuláš Šprinc, astronaut so slovenskými koreňmi Eugene Cernan a ďalší – museli popasovať so životom.
Redaktorka časopisu Život Jarmila Malecová pred mnohými rokmi skonštatovala: „Pani Agnesa sa vo svojich neľahkých dňoch utiekala k Bohu, k rodine a k písaniu. Robila zadarmo pre mesačník Horizont, pre časopis Most, aby si udržala jazyk, štýl a vieru, že písané slovo prenikne k duši iných, poteší, spojí rodákov roztratených po veľkej zemeguli…“
Silvia Stredňanská ešte pripomenula: „Bola to nesmierne skromná žena, o sebe hovorila strašne málo aj o svojej robote.“
Literárny historik Peter Cabadaj zdôraznil, že by si zaslúžila vydanie kompletného diela, pretože „obohatila slovenskú literatúru ako všestranná literátka, publicistka a dlhoročná redaktorka Hlasu Ameriky. Ide o nezameniteľnú osobnosť našej kultúry. Bola stelesnením odvážnej, múdrej autorky s veľkou charizmou, bojujúcej za dôstojné miesto slovenskej kultúry pod slnkom.“