Z pestrej palety vianočných príhovorov si každoročne spomeniem na predškolákov, ktorí chceli originálnym spôsobom pripraviť tradičnú vianočnú scénku.
Učiteľka malých hercov povzbudzovala, aby príbeh vhodným spôsobom vsadili do dnešnej doby, preto im nechala voľnú ruku pri výbere a obsadzovaní postáv.
Prihlásili sa tri Márie, dvaja Jozefovia, šesť pastierov, ôsmi mudrci. Jeden chlapec prekvapil: trval na tom, že on bude lekár pôrodník. A tak náš malý doktor odišiel v bielom plášti za kulisy, vzal bábiku a opatrne ju zabalil do deky. Potom sa s radostným úsmevom obrátil k Márii a Jozefovi a nadšene zvolal: „Blahoželám, je to Boh!“
V kolobehu opakujúcich sa Vianoc sa ľahko môže stať, že to nadšenie sa vytratí a nahradí ho rutina.
Viacerí rodičia však máme konkrétnu skúsenosť: Keď sa nám narodí prvé dieťa, sme nasmerovaní takmer výlučne naňho. Keď dieťa zaplače, hneď bežíme k nemu a skúšame prísť na to, prečo plače. Potrebuje prebaliť? Je hladné? Alebo je nebodaj choré? Prvé dieťa postaví rodičov takpovediac do pozoru. Keď však potom príde druhé, tretie a ďalšie dieťa, väčšinou to už vyzerá ináč. Zaplače? To nič, veď to je bežné, to už poznáme. Zakašle? Určite to nebude nič vážne. Už to neprežívame tak úzkostlivo.
V niektorých prípadoch to oslobodzuje. Ale určite nie v prípade Dieťaťa, ktoré oslavujeme my kresťania na Vianoce. Ako totiž zareagujeme, keď sa blížia Vianoce? A zase tie sviatky! Koľké v poradí? Scenár sa zhruba opakuje: kúpiť nejaké darčeky, zadovážiť stromček, upratať byt, urobiť poriadok v duši… Toto robíme, keď sa opakujú Vianoce. Ale neprestali sme ich brať naozaj vážne? Vidíme skutočnú hĺbku Vianoc? Tak ako pri prvom dieťati? Možno sa potrebujeme znova vrátiť – vrátiť sa k tomu prvému Dieťaťu, aby nám neuniklo to podstatné.
Hovoríme, že Vianoce, to neznamená v prvom rade darčeky. V centre Vianoc stojí dar, ktorý Boh dáva nám. Keď kupujeme alebo vyrábame darčeky my, väčšinou sledujeme isté pravidlá. Jedným z nich je, že ak je pre nás niekto dôležitý, chceme mu dať osobný dar. Nechceme, aby to bolo len niečo formálne, niečo tuctové.
Lenže dať takýto osobný dar sa nám podarí vtedy, ak tú danú osobu naozaj dobre poznáme. Vtedy vieme, čo potrebuje, čo jej chýba, čo ju poteší. Vtedy je ten dar naozaj osobný. A práve takýto dar Boh dáva na Vianoce nám. Je to osobný dar v pravom a plnom zmysle slova. Boh nás totiž pozná najlepšie, dokonca lepšie, než sa poznáme my sami. Boh vie, čo naozaj potrebujeme: potrebujeme žiť, nie živoriť; nie prežívať, nie „žúrovať“, ale žiť – žiť život v plnosti, v radosti, v láske. A toto je život, ktorý prináša Boh v betlehemskom Dieťati. Dieťa si priam žiada, aby sme sa k nemu priblížili, aby sme sa ho dotkli, aby sme ho objali. A práve v tomto objatí sa začína skutočný život. Boh toto náručie naplno otvára v Betleheme – a nezavrie ho ani na kríži.
Iným častým pravidlom pri kupovaní darčekov je, že chceme, aby to bol darček praktický. Jedno dievča to vystihlo naozaj pekne. Na otázku, ako ona vníma Vianoce, táto dcéra lekára odpovedala: „To je jednoduché. Boh má v nebi dom, ale na zemi si otvoril prax.“ Akú prax si Boh otvára? Prax budovania mostov. Vo vianočnej scénke v našom chráme sme nechali prehovoriť anjela: „Veď on preto zišiel z tej nebeskej vlasti, aby v našich srdciach odstránil priepasti.“ Dnes tomu hovoríme polarizácia. Vidíme sme veľké rozdelenie, ktoré priniesol vírus, ekonomická kríza, vojna.
Boh neprichádza, aby polarizoval, ale aby budoval mosty; aby on sám bol mostom medzi nebom a zemou i medzi nami navzájom. V spomenutej vianočnej scénke sa preto objavili aj slová, že sa „musíme chrániť pred nákazou tela, no je tu horší vírus a je ho tak veľa“. Preto môžeme v tomto obraze povedať, že darom Vianoc je Láska, ktorá nás chce zmeniť: chce nám premeniť srdce, dať nám novú DNA, novú prirodzenosť, aby sme sa čím viac podobali svojmu nebeskému Otcovi.
A čo to znamená, to nám odhaľuje tretie pravidlo, ktoré dodržiavame pri kupovaní darčekov. Stalo sa už zaužívaným zvykom, že z kupovaných darčekov dávame dole cenovky, lebo sa vraj nepatrí, aby ten druhý videl, koľko som investoval či investovala. Boh nie je falošne skromný, on cenovku dole nedáva. Jasne ukazuje, že neinvestoval iba niečo zo svojho času, síl či prostriedkov. Boh sa vkladá celý, ide takpovediac s kožou na trh. Už na ikone Narodenia Pána jasne vidíme „cenovku“ tohto daru: Pán Ježiš je na nej zavinutý do plienok; boli to vlastne niekoľko metrov dlhé plachty. Svätý Ján Zlatoústy a mnohí iní práve v tých plienkach vidia obraz plachiet, do ktorých bolo o vyše tridsať rokov neskôr zavinuté Ježišovo mŕtve telo. Aj jasle, do ktorých je Pán Ježiš na ikone uložený, nápadne pripomínajú rakvu. Jaskyňa, v ktorej sa Ježiš narodil, tak naznačuje jaskyňu, do ktorej bude uložený po svojej smrti.
A toto mnohým pripadá dosť morbídne, kazí tú romantiku Vianoc. Možno… dokiaľ nevidíme, že toto je Božia cenovka, ktorú lepí na každého človeka. Táto cenovka mi ukazuje moju vlastnú hodnotu. Je to hodnota Božieho syna a dcéry.
V mene celej redakcie portálu DoKostola.sk nám chcem zaželať, aby sme sa vrátili k prvým Vianociam. Dajme dole tú romantickú pozlátku, aby sme videli realitu Vianoc, ktorá chce zmeniť realitu nás všetkých.
Blahoželám, je to Boh!
