Pre mnohých z nás môže byť spoveď stresujúcou udalosťou. Priznať vlastné hriechy pred kňazom, aj keď veríme, že zastupuje Krista, si vyžaduje odvahu. Niekedy to odkladáme celé mesiace, lebo máme pocit, že to musíme absolvovať dokonale. A možno nás zablokuje práve to.
Ale spoveď nie je skúška ani výsluch. Je to sviatosť. Stretnutie. Objatie Otca, ktorý nás volá späť domov.
1. Nemusíme mať strach
Strach zo spovede je prirodzený. Často pramení z predstavy, že musíme predložiť úplný a presný súpis zlyhaní so všetkými detailmi. Pravda je jednoduchšia: spoveď, to nie sú detaily, ale obrátenie srdca. Nie je dôležité podať výklad – stačí pomenovať podstatu. Napríklad: „Zanedbal som modlitbu, bol som tvrdý voči blízkym, zápasím s pýchou, zhrešil som nečistými myšlienkami, nepreukazoval som vďačnosť.“
Ak kňaz bude potrebovať viac informácií, opýta sa. Ak nie, stačí jednoduché vyznanie hriechu, nie jeho celá biografia.
2. Pomocný zoznam najčastejších hriechov
Dlhoročný spovedník spísal krátky zoznam hriechov, ktoré podľa neho tvoria 90 % toho, čo vyznáva 90 % ľudí v 90 % spovedí. Môžete si ho vziať so sebou a použiť ako pomôcku: „Nemiloval som Boha celým srdcom, uprednostnil som veci alebo ľudí pred Bohom, zanedbal som úctu k rodičom, autoritám, zneuctil som Božie meno, dával som zlý príklad ako kresťan, zhrešil som z pýchy, bol som netrpezlivý alebo nepríjemný voči iným, podľahol som hnevu, súdim iných, zhrešil som myšlienkou, používal som antikoncepciu, mal som nečisté myšlienky, ktoré znižovali dôstojnosť človeka, prejedal som sa alebo nadmerne pil, klamal som, závidel som, nebol som vďačný za Božie dary.
Stačí pomenovať druh hriechu a počet (ak ide o ťažký hriech). Ak si počet nepamätáte, pokojne povedzte: „mnohokrát“ alebo „pravidelne“.
3. Príliš neanalyzujme
Dlhé hodiny strávené nad detailnou analýzou svedomia môžu viesť k zbytočnej úzkosti. Stačí si pred spoveďou sadnúť a poprosiť Svätého Ducha: „Pomôž mi spomenúť si na to, čo je podstatné, a vyznať to s úprimnosťou.“ Pár minút modlitby a reflexie často stačí.
Niekedy je lepšie povedať úprimne jeden-dva hriechy, ktoré nás ťažia, než sa pokúšať o dokonalý výpočet všetkých pohnútok a myšlienok.
4. Kajúcnosť je akt vôle, nie pocit
Mnohí sa trápia otázkou: „Cítim dosť ľútosti?“ Ale ľútosť nie je pocit. Je to rozhodnutie. Ak ideme na spoveď, ukazujeme tým, že ľutujeme a chceme začať znova. Aj keď nič necítime, skutok hovorí za nás.
Spoveď je skutkom lásky. A láska je v prvom rade rozhodnutie. Boh nežiada emócie, ale človeka, ktorý chce byť s ním.
5. Boh nie je sudca s poznámkovým blokom
Pán nie je v spovedi preto, aby nás tam nachytal. Je tam, aby nás objal. Nie je ako učiteľ, ktorý čaká, kedy zabudneme niečo dôležité. Je ako otec z podobenstva o márnotratnom synovi – beží nám oproti, hoci sme ešte ďaleko.
Ak sa pristihneme pri obave, že si na niečo nespomenieme, vtedy obráťme myseľ od seba k nemu. Sústredenie na seba vyvoláva strach. Sústreďme sa na Boha, ktorý prináša pokoj.
6. Spoveď je sviatosť radosti
Nie nadarmo má spoveď prívlastok svätá. Nechce vyvolávať stres či hanbu, ale ponúka slobodu. Chce nám dať radosť z návratu domov. Predstava, že Boh nie je spokojný, aj keď sme urobili maximum, je karikatúra Boha. Pripomeňme si, ako to povedal Ježiš: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk15,7) Teda nebo sa raduje z mojej spovede. Čoho či koho sa bojím?
V skratke ešte raz:
- Modli sa k Duchu Svätému.
- Nehľadaj detaily. Povedz, čo je dôležité.
- Ver, že Boh ťa chce prijať, nie odsúdiť.
- Neopakuj už vyznané hriechy.
- Spoveď, to nie je tvoj výkon, ale Božie milosrdenstvo.
Aj keď je ťažké urobiť prvý krok, ten krok nás vedie priamo do náručia Boha.
